SG Dynasty: The Last of Ancients - 102. Kapitola - Ultimátum

[Aiwendill]

ja vím...

[Strýček Forďa]

Well... furt jen vyhrožuje a zatím skutek utek... Pokud to takhle půjde dál, tak skutečně umřu, ale stářím...

Forďas, díl má vyjít až pátýho září, ale Aiwe neříkal jakej rok, takže klidně si můžeme počkat ještě rok do dalšího dílu

[Aiwendill]

Ondra Daške: bude to tento pondelok, teda o nejakych päť dní. Ináč vidím ďalšieho adepta na čiernu listinu...

For(vemto)ďas: zbytočne sa namáhaš. Nie som urážlivý, takže nadávky do maďarov na mňa neplatia.

[Strýček Forďa]

Kdo říká, že to byly nadávky? Já zasáhně nenadavám, ale když už, tak pořádně... Zřejmě jsi ten samy typ jako já a tyto věci tě nechávají chladným... V tom případě jsi prosel prvním testem.
Co bude další se nech překvapit...
Rád si s obětí nejdříve pohraju než ji pozřu.
A přijde to v době, kdy to budeš nejméně čekat...

Btw: co děláš v Pátek večer...

Hlavně abych to nebyl já

[Aiwendill]

V piatky vecer ako spravny vychodniar cerpam a nasavam tu spravnu inspiraciu...

Konečně, už zítra další díl, doufám, že si budu moct přečíst už ve vlaku

[Aiwendill]

A kedy to cestujes?

Dneska ještě v sedm vlakem do škole, ale od zítřka už v šest

[Aiwendill]

takže prázdninová pauza sa skončila a znovu tu máte Forlinov príbeh...

Kapitola 95. – Keď nejde všetko podľa plánu

Ťažký krížnik Adurant letel vysokou rýchlosťou subpriestorovým tunelom. Forlin hľadel na dvoch replikátorov, ktorí tvorili posádku lode a v duchu nadával na všetko, na čo sa nadávať dalo. Počnúc Povznesenými, ktorí mu uložili túto úlohu, cez Annu Kornilovovú, ktorá mu dala len dvoch členov posádky pre loď, ktorá mala štandardne dvetisíc osemsto dvadsaťpäť členov riadnej posádky, stopätnásť členov posádok podporných člnov a osemstopäťdesiat členov vojenského kontingentu, čo bol eufemizmus pre to, čo námorníctva na Zemi označovali ako námornú pechotu. Najmä však nadával na Zem a jej úradníkov a vojakov, ktorí ho zbytočne zdržali, keď v SGC „prestupoval“. Kvôli tomu musel teraz doháňať stratený čas.
Času mal naozaj málo, pretože aj na senzoroch už videl, že k Prelas Varanash sa blíži flotila niekoľkých lodí, ktoré tam leteli ťažiť kovové rudy. Na kove mu absolútne nezáležalo a milerád by ložiská prenechal tým banníkom. Problémom však bola Janusová základňa, na ktorú by takmer určite narazili.
V duchu nadával aj na Janusa, že si postavil základňu na takej planéte, ktorá bola strčená kdesi na konci Mliečnej cesty. Prečo sa nevrátil do Pegasu ako Moros a nepostavil si základňu tam? Mal by to teraz bližšie...
Pomyslel si na Janusa, ktorý bol kdesi vzadu v dôstojníckych kajutách spolu s Petroniom, Luthem a Forlinovou sestrou Tuliarcreannou. Oddávali sa tam tomu, čo vzletne nazvali „meditáciou“ a odmietli zasahovať do nižšej sféry. Súhlasili len s tým, že mu pomôžu odomknúť zabezpečovací systém základne, čo bolo podľa jeho názoru dosť málo.
Radšej prestal na nich myslieť, lebo cítil, že sa mu dvíha krvný tlak. Pozrel sa na oboch replikátorov, ktorí sedeli v pilotných kreslách a riadili loď. Zvládali to celkom dobre.
Pomyslel si, čo bude robiť, až priletia do cieľovej sústavy. Ako má s dvoma replikátormi a štyrmi povznesenými lenivcami rozobrať, naložiť a odviezť celú základňu? A ešte k tomu pod nosom nepriateľskej flotily.
Jeden z pilotov nevzrušene povedal: „Výstup z hyperpriestoru za tri... dva... jedna... teraz!“ Loď v záblesku pseudopohybu vyskočila zo subpriestorového tunelu a a replikátori ju elegantne zaparkovali na orbite planéty zemského typu.
Forlin sa zahľadel na terminály okolo seba. Prelas Varanash bola púštná planéta bez akýchkoľvek morí a oceánov. Napriek tomu však bola obývateľná, pretože mala dýchateľnú atmosféru a znesiteľné teploty. Pri pohľade z orbity vyzerala ako obrovská zelená guľa, no senzory ukazovali, že zelená farba je piesok s vysokým obsahom medi a ďalších kovov. Na póloch boli ľadové čiapočky a Forlin dumal, kde sa tam nabral dostatok vody, aby vznikol ľad...
Jeho pozornosť si však vyžiadalo nástojčivé pípanie z terminálu senzorov. Musel vstať z veliteľského kresla, aby si mohol prezrieť, o čo ide. Vyvolal si údaje na obrazovku a keď si ich preštudoval, trpko sa usmial.
Senzory zachytili Janusovú výskumnú základňu a Forlin premýšľal, ako ju má evakuovať, pretože bola asi spolovice taká veľká ako Adurant, čo znamenalo asi poldruha kilometra na kilometer. Ukrývala množstvo zariadení a najrôznejšieho vybavenia...
Kdesi vzadu sa otvorili dvere a na mostík vošli štyria povznesení Antikovia. Pristúpili k admirálovi a Janus sa usmial: „Takže už si objavil základňu. Poďme ju odomknúť a evakuovať jej poklady.“
Admirál na neho skepticky pozrel: „A kto to asi tak spraví?“ Janus aj ostatní na neho nechápavo pozreli: „Akože kto? Predsa ty!“ Forlin zdvihol obočie: „Ja mám sám vlastnoručne demontovať a ponosiť na palubu Adurantu celú tú základňu so všetkým jej vybavením? Ako to mám podľa vás spraviť? Bez toho, aby som tu s vami tvŕdol najbližšie dva roky...“
Tuli mu upokojujúco položila ruku na rameno: „No tak, Forlin. Nečerti sa.“ Jej brat na ňu chladne pozrel: „A čo teda navrhuješ? Mám azda odniesť tých zopár kúskov technológie a pamäťové kryštály na Adurant a zvyšok základne rozstrieľať na márne kúsky, aby sa nikto nepovolaný nedostal k našej technológii?“ Pokrčila plecami: „Prečo by sme im to nemali nechať?“
Forlin sa pozrel na sestru pohľadom, akým kedysi na neho hľadel jeho otec, keď mu niečo nedochádzalo. Potom veľmi pokojne povedal: „Ak sa tie posádky tých lodí, ktoré sem práve teraz letia, zmocnia tejto základne, hoci aj ochudobnenej o niektoré technológie. Myslíš, že ich využijú na mierový rozvoj svojej civilizácie? Keby to boli Keránci, s radosťou by som im tú základňu prenechal. Ľudia zo Zeme? Nie je problém. Aj tak toho už majú dosť a trpím ich aj na Atlantis. Ale ostatné rasy v tejto galaxii? Ani náhodou! Uvedomte si, že Mliečna cesta sa zmieta v chaose a tunajšie civilizácie väčšinou nie sú schopné mierového súžitia s ostatnými! Technologická výhoda, ktorú táto základňa predstavuje, sa dá veľmi ľahko zneužiť, takže mi, prosím vás pekne, povedzte, ako mám postupovať, keď som tu len ja sám s dvoma replikátormi, letí sem cudzia flotila a vy nechcete zasahovať do nižšej sféry?! Môžem len spraviť bleskovú návštevu na základni, vziať všetko, čo dokážem nahádzať narýchlo do Jumperu a rýchlo naspäť na Adurant, aby som stihol zničiť základňu ešte pred príletom tých lodí! Iné riešenie nevidím...“
Tuli zarazene namietla: „Na to sme nepomysleli...“ Forlin tvrdo povedal: „Ale mali ste na to myslieť. Nie len tak si sem prísť a povedať, že sprav toto a sprav tamto, pričom nemám absolútne žiadne prostriedky na vykonanie vašich príkazov!“ Luthe ukázal na oboch replikátorov v pilotných kreslách: „Pošli tam ich, nech ti pomôžu.“
Forlin sa na neho pohŕdavo zahľadel: „A na palube Adurantu ostane kto? Toto je vojnová loď a nie nejaká pofidérna stíhačka, aby som ju nechal voľne a bez dohľadu poletovať po tejto zavšivenej planéty!“
Povznesení Antikovia ho zarazene pozorovali. Videli, že je očividne s nervami v koncoch a oni sú toho príčinou. Celú túto operáciu očividne nedomysleli, pretože Forlin naozaj nemal žiadne prostriedky, ako evakuovať základňu bez toho, aby sa prihodil nejaký malér zo strany prilietajúcej banskej flotily. Pokiaľ chcú, aby sa Janusov výskum zachránil a ich plány uskutočnili, budú musieť priložiť ruku k dielu aj oni sami a to v postatne väčšej miere, ako doteraz plánovali.
Petronius sa zamyslene pozrel kamsi nahor a dlho ostal v tej polohe. Nakoniec si utrápene vzdychol a povedal: „Spravíme to my. Ostatní súhlasia. Vyšší cieľ v podobe záchrany Janusovho výskumu je dôležitejší než malý zásah do nižšej sféry, ktorý nikomu neublíži a ani nepomôže.“
Zmenil sa na oslepujúco biely svetelný oblak a prepadol sa do podlahy. Po ňom tak spravili aj ostatní a Forlin ostal v miestnosti sám s obomi replikátormi. Frustrovane si sadol do najbližšieho kresla (zhodou okolností to bolo kreslo pri terminále senzorického dôstojníka) a zahľadel sa cez priehľadné steny veliteľského mostíka na planétu pred sebou.
Videl štyri biele zhluky čistej energie, ako klesajú atmosférou k miestu, kde sa podľa senzorov nachádzala Janusová základňa. Sledoval ich prudký a rýchly zostup a premýšľal nad tým, čo tu vlastne robí. Prečo sa na celú tú záležitosť vlastne nevykašle a nejde si robiť svoju robotu? Prečo sa do tohoto projektu vlastne pustil?
V tom sa udialo niečo pozoruhodného. Na povrchu planéty, práve v miestach, kde sa nachádzala Janusová základňa, sa niekoľkokrát silno zablesklo, ako keby tam bola nejaká búrka. Potom sa zrazu rozblikali varovné svetlá po celej lodi a on vyplašene naťukal na terminále vedľa seba sériu príkazov, aby zistil, čo sa stalo.
Keď sa na obrazovke objavilo hlásenie, od údivu otvoril ústa. Sklady ťažkého krížniku aj jeho hangáry boli zrazu plné stavebného materiálu, terminálov, vybavenia a iných vecí. Všetko bolo starostlivo poukladané tak, aby to zaberalo čo najmenej miesta.
Poplach spustila umelá inteligencia lode, ktorá zaznamenala náhly nárast energie a presun materiálu na palubu lode bez toho, aby bol použitý teleport alebo iná forma transportu.
Forlin ešte stále vypínal poplachové hlásenia a snažil sa upokojiť umelú inteligenciu, keď sa na mostíku zčista jasna objavili všetci štyria Antikovia. Admirál na nich len pokojne pozrel a ďalej sa venoval tomu, aby dal systém lode do poriadku.
Po necelej minúte sa mu to podarilo. S bohorovným pokojom sa opýtal: „Už je to hotové alebo ste sa len prišli pozrieť, či som nezaspal?“ Tuli sa významne uškrnula, pretože poznala dobre svojho brata a vedela určiť, akú má práve náladu. Potiahla Janusa za rukáv a obaja sa nenápadne vytratili. Forlin bol totiž tesne pred výbuchom...
Petronius pokojne odpovedal: „Už je to hotové. Môžeme odletieť na Telerush Var.“ Forlin sa na neho zahľadel a ešte stále veľmi pokojne sa opýtal: „To ste ma prehnali cez dve galaxie len kvôli tomu, aby som robil šoféra nákladiaku, keď ste to mohli pokojne spraviť sami?“
V tom okamihu si Luthe uvedomil, čo sa skrýva za Forlinovým pokojom a zdesil sa. Potiahol Petronia za rukáv a keď sa ten k nemu otočil, myšlienkovým pochodom mu čosi odkázal. V nasledujúcom okamihu obaja zmizli, ako keby ani nikdy neexistovali.
Forlin sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Potom to opakoval ešte niekoľkokrát, kým sa neupokojil. Ešte sekunda a bol by sa na Petronia vyvrieskal, či už bol ríšsky admirál alebo nie. Bolo by mu jedno, že je aj mnohonásobne mocnejší a múdrejší povznesený Antik. Povedal by mu jednoducho zopár slov od srdca.
Otočil sa k obidvom replikátorom v pilotných kreslách, ktorí nechápavo na neho hľadeli: „Odlietame na Terru Atlantus! Okamžitý odlet!“ Jeden z nich sa opatrne opýtal: „A čo s tou flotilou, ktorá sem letí? Nebudeme s nimi bojovať?“ Admirál sa na neho pozrel a chladne zopakoval: „Odlietame na Terru Atlantus! Okamžitý odlet!“
Odkráčal do zadnej časti veliteľského mostíku a na komunikačnom terminále nastavil diaľkový hovor na základňu Telerush Var. Keď sa na obrazovke ukázala Anniná tvár, stručne povedal: „Akcia skončila. Odlietame s plnými skladmi na Zem, kde vystúpim a pôjdem ďalej bránou. Replikátori ti potom doručia loď. Toľko k tomu.“
Anna zvedavo zdvihla obočie: „Čo sa stalo?“ Zachmúrene ako pohanský boh hromu povedal: „Nechcem o tom hovoriť. Som príliš naštvaný, aby som bol schopný podať normálne hlásenie. Akcia skončila a ideme domov! Maj sa zatiaľ!“ Zrušil komunikačný kanál ešte skôr, než stihla niečo povedať. Potom bez slova odkráčal do kapitánskej kajuty. Adurant totiž nemal zázemie pre admirálsky štáb. Bol „bojovou“ a nie „veliteľskou“ loďou a priestory, kde bol napríklad na Cernume admirálsky apartmán a miestnosti štábu, boli na Adurante dva pomocné generátory lodného štítu a jeden pomocný energetický generátor spolu s nejakým technickým zázemím. Forlin sa teda musel uspokojiť s kapitánskou kajutou.
Prílet antického ťažkého krížniku na orbitu Zeme vyvolal mierne vzrušenie, no keď sa zistilo, že je to len Forlin, tak sa všetci upokojili. Skôr než stihli pozemské vojenské autority zareagovať a čo i len pomyslieť na obsadenie lode, admirál sa nechal teleportovať do Transportnej miestnosti SGC a replikátori znovu naštartovali motory lode. O niekoľko sekúnd bol Adurant preč.
Forlin sa prehnal chodbami SGC do miestnosti s hviezdnou bránou a všetci mu radšej uskakovali z cesty. Jeho zamračená tvár a naštvaný výraz svedčili o tom, že ho niečo skutočne vyviedlo z miery.
Generálka Carterová, ktorá sa náhodou nachádzala v Kontrolnej miestnosti, sa pri pohľade na neho radšej nič nepýtala a len pokynula technikom, aby vytočili bránu na Atlantis.
Generál Landry sa síce niečo chcel opýtať, no keď mu Sam položila ruku na rameno a niečo mu zašepkala, tak preventívne zmizol vo svojej kancelárii a nevyšiel odtiaľ, kým nebol admirál preč.
Paru vypustil až v galaxii Pegasus. Po návrate na Atlantis totiž rovnako naštvane prehrmel chodbami mesta až do miestností Vojnového štábu, kde objavil doktorku Jacobsenovú, ktorá tam pracovala na úlohách, ktorými ju pred odchodom poveril.
Maria okamžite vedela, že sa udialo niečo zlé. Takto naštvaného svojho veliteľa ešte nikdy nevidela. Bola asi jedinou osobou, voči ktorej sa snažil byť otvorený a neskrýval pred ňou svoje nálady. Zažila ho už vo všelijakých stavoch – unudeného, unaveného,... – ale takto nazlosteného ho ešte nevidela.
Preto, keď zložil ruksak so svojími vecami na podlahu a namosúrene zamieril k najbližšiemu terminálu, len ticho pípla: „Misia dopadla dobre?“ Chladne zahundral: „Priam vynikajúco. Zbytočne som stratil šesť dní času.“
Zdvihla obočie a pokývala hlavou. Počas svojho výcviku a mnohých akcií sa naučila veľmi dobre čítať medzi riadkami. Vstala, podišla k šéfovi a chytila ho za rameno. Chcel sa nahnevane na ňu osopiť, aby ho nechala na pokoji, no ona ho nepustila.
Otočila ho k dverám a tvrdo povedala: „Poď! Ideme do telocvične. Potrebuješ vypustiť paru...“ Chcel sa ohradiť, no ona ho postrčila k dverám so slovami: „Skôr či neskôr by ti aj tak ušli nervy. Takže bude lepšie, keď si vybiješ svoju zlosť na mne, pretože som schopná sa ti ubrániť.“
Nedala mu šancu reagovať. Ani sa nenazdal a ocitli sa v telocvični. V ľahkých telocvičných úboroch sa pustili do seba. Bol to tvrdý zápas bez pravidiel, aký na Atlantis zaviedol nebohý Ronon Dex. Povolené bolo všetko.
Maria sa trochu držala späť, aby Forlinovi umožnila naplno prejaviť svoju zlosť a vyliať ju zo seba. Bojovali tak urputne a používali také chvaty, že jeden z mariňákov, ktorí prišli krátko po nich, radšej vyľakane odbehol a po niekoľkých minútach sa vrátil s plukovníkom Sheppardom.
Ten hneď videl, čo sa deje a tak len pokynul jednému z vojakov vedľa seba: „Dvadsať dolárov na admirála!“ Ostatní pochopili a tiež začali uzatvárať stávky.
Boj trval dobré dve hodiny, počas ktorých Forlin naozaj vypustil zo seba všetku nahromadenú zlosť. Útok striedal útok, kopy, hmaty, chmaty a údery sa mihali oboma smermi a obecenstvo v niektorých momentoch tŕplo, či si účastníci súboja nejako vážne neublížia. Tak Forlin ako aj Maria už mali niekoľko tržných rád a množstvo modrín, podliatín a odrenín.
Zdalo sa, že sú rovnocenní súperi, no nakoniec Maria pobadala, že jej šéf už ochabuje a prešla preto k záverečnej sekvencii. Prudko vyrazila dopredu a zaútočila. Sheppard aj ostatní ani nevedeli, čo sa stalo. Zrazu boli obaja súperiaci na podlahe a Maria bola obtočená okolo Forlina v takej polohe, že mu efektívne znemožňovala akýkoľvek pohyb.
Chvíľu bolo ticho a nakoniec admirál ticho povedal: „To stačí!“ Maria ho pustila a obaja sa zdvihli z podlahy. Utrel si krv, ktorá mu stekala z tržnej rany nad okom a znechutene pozrel na zakrvavený uterák.
Vzdychol si a pozrel na svoju asistentku. Bola v omnoho lepšom stave ako on, čo svedčilo o tom, že by v prípade potreby ešte dokázala vytrieť podlahu aj so Sheppardom a všetkými mariňákmi, ktorí ich pri súboji pozorovali. Súboj s Forlinom sa pretiahol na dve hodiny preto, lebo to tak chcela. Nechala ho, aby si na nej vybil zlosť. Bola o niekoľko tried lepšia v priamom boji ako on a vedela to. Umožnila mu vypustiť paru všetkými spôsobmi, ktoré vedel proti nej použiť, no sama sa držala v defenzíve, aby mu veľmi neublížila.
Teraz len unavene dýchala, no aj tak vyzerala v pohode. Hodila mu druhý uterák a postrčila ho k dverám so slovami: „Bež na ošetrovňu!“ Potom natiahla ruku k Sheppardovi: „Moja výhra?“ Ten jej s kyslou tvárou podal guču bankoviek. Nikto si na ňu nevsadil. Všetci preferovali admirála.
Vojaci si ju s úctou prezerali. Ani jeden z nich netušil, že je až tak dobrá v boji. Jediný Sheppard vyjadril svoje pocity nahlas: „Zdá sa, že ste cvičili jiu-jitsu. Nechceli by ste si niekedy zatrénovať s nami?“
Prepočítala si peniaze a strčila si ich do vrecka teplákovej súpravy. Potom chladne pozrela na vojenského veliteľa mesta a povedala: „Nehnevajte sa, pane, ale nebol by ste mi dôstojným súperom. Možno ešte tak seržant Tamir, ale vy určite nie.“ Otočila sa a nasledovala admirála na ošetrovňu.
Sheppard aj ostatní na ňu hľadeli s otvorenými ústami. Seržant Jonathan Tamir, izraelský člen teamu SGA-7, bol jednoznačne najlepším expertom na boj muža proti mužovi, akého Expedícia Atlantis mala. Bol inštruktorom krav maga v izraelskej armáde a bol tiež jedným z mála ľudí na Zemi, ktorí dosiahli majstrovský stupeň v tomto bojovom umení. Ak si doktorka Jacobsenová trúfa porovnávať sa s ním v priamom boji, tak je buď neskutočne dobrá bojovníčka alebo je neskutočne namyslená. Avšak po tom, čo im práve predviedla v súboji s Forlinom, sa prikláňali skôr k prvej možnosti.
Doktori Beckett a Cianpaolová, ktorí práve na ošetrovni v Centrálnej veži riešili nejaký medicínsky výskumný projekt, však neboli vôbec potešení, keď sa v ich kráľovstve objavili dvaja ľudia, o ktorých by si nikdy nemysleli, že budú ich pacientmi. Doteraz sa totiž správali vždy slušne a vyhýbali sa problémom.
Carson Beckett sa za Sabininej pomoci pustil do zašívania ich rán a spustil pritom siahodlhú tirádu, v ktorej pokarhal oboch bojovníkov za ich nezodpovedné správanie a udelil im mnoho cenných rád do budúcnosti. Sabína mu svedomito prisviedčala a Forlin s Mariou len prevracali očami. Ich jediným želaním bolo, aby boli už preč z ošetrovne...

No, díl byl velice pěkný, ale řekl bych že dvě hodiny se mlátit je přeci jen moc

[Aiwendill]

U trenovaneho cloveka akou bola maria jacobsenova to je v pohode. A forlin si potreboval vybit zlost...

Hm, ale je škoda, že Luthe si to brzo uvědomil, protože potom by to byla sranda

Aiwendill: Moc pěkný díl a už se těším moc na další. Také se moc těším na další pěkný e-mail s Erlinor či s The Claimant of Pegasus.