Obsah fóra
Přihlásit se
Registrovat
Hledat
Kapitola 93. – Iudex iustus
Vyriešenie problémov s kráľovskými súrodencami na Ispalea Valens prebehlo vojenským spôsobom, no Forlin bol hlavným veliteľom celej misie. Najprv zašiel za generálom Gerasimovom a plukovníkom Sheppardom. Už boli informovaní o celej záležitosti, pretože Eldred hovoril aj s nimi.
Admirál im navrhol plán intervencie na planéte a obaja dôstojníci s ním po istom váhaní súhlasili. Mara bola totiž neporovnateľne lepšou vládkyňou svojho ľudu ako jej brat Tavius a okrem toho predstavovala záruku pokojného vývoja na planéte. To bolo dôležité pre obchodné vzťahy Expedície. Tavius nebol síce o nič horší, no ako militarista a autokrat bol podstatne nevypočítateľnejší a nepredvídateľnejší.
Útok na Ascanis prebehol rýchlo a prekvapivo. Obyvateľstvo ešte spalo a tak mali vojenské jednotky z Atlantis voľnú ruku. Obsadili dedinu pri hviezdnej bráne, ako aj všetky ostatné dediny na planéte. Zároveň zaútočili na Centrálnu vežu mesta.
Vojaci sa pohybovali ticho a nehlučne. Bleskovo paralyzovali stráže pri vchode do veže a potom aj všetky strategické miesta vo veži. Umelá inteligencia mesta im na Forlinovú žiadosť nerobila žiadne prieky, ba dokonca im aj trochu pomáhala. Ascanis tomu bola celkom rada. Rod lordov protektorov síce ovládal jej systémy a chránil svojích poddaných vďaka ATA génu, ktorý zdedili po jednom z Antikov, ktorí tu ostali zabudnutí počas evakuácie pred Wraithmi. Admirál flotily Forlinafalcus bol však riadnym Antikom a dôstojníkom Antickej floty. Preto ho uznávala ako svojho skutočného pána a veliteľa, čo bol dôvod, prečo s ním spolupracovala o poznanie ochotnejšie.
Forlin si sadol do ovládacieho kresla v trónnej sále. To sa pod ním okamžite rozsvietilo a sklopilo do pracovnej polohy. Potom poslal skupiny vojakov, aby vyslobodili kráľovnú Maru z väzenia, aby prebudili všetkých dvoranov a priviedli ich do trónnej sály, medzi nimi obzvlášť princa Tavia, aby zabezpečili všetky strážne posty, aby zhromaždili dedinčanov zo všetkých dedín pred vežou a množstvo iných vecí...
Vojaci sa rozpŕchli splniť jeho príkazy, no pri Forlinovi ostáli stáť plukovník Sheppard so svojím teamom a niekoľko ďalších vojakov. Ďalší útočníci sa rozmiestnili po balkónoch Kontrolnej a Konferenčnej miestnosti, takže to vyzeralo skutočne impozantne.
Postupne začali do sály prichádzať prví dvorania. Na ich rozospatých tvárach bol poznať strach a neistota. Vedeli samozrejme, kto sú vojaci, ktorí ich surovo vytiahli z postelí a prinútili ich obliecť v chvate, na ktorý neboli zvyknutí. Väčšina si domyslela aj to, prečo v meste sú. Prísne tváre vojakov a namierené zbrane s prstami na spúšťach však predsa len vyvolávali obavy o budúcnosť.
Keď ich priviedli do trónnej siene a tam zbadali admirála, ktorý sedel v ovládacom kresle, oči sa im rozšírili úžasom. Už ho samozrejme videli aj predtým a vedeli, že dokáže ovládať „magickú“ moc antického trónu, no to, čo videli teraz, im nahnalo strach.
Forlin pri pacifikovaní obyvateľstva stavil aj na psychológiu. Plukovník Sheppard a doktor McKay boli vo svojích čiernych kombinézach, ktoré nosievali na misie. V rukách držali P-90 a Rodney mal na chrbte ešte pripnutý aj svoj tablet. Ich úlohou bolo upokojenie obyvateľstva.
Zastrašujúcu úlohu zohrávali členovia teamu SGA-3, ktorí si na admirálov príkaz obliekli na akciu antické bojové brnenia. Mohutné kovové panciere, helmy s nepriehľadnými priezormi ale najmä ľahké guľomety, ktoré držali v rukách, z nich činili skutočne hrôzostrašné postavy. Teda aspoň v mysliach tunajších obyvateľov.
Admirál sám sa obliekol do formálneho odevu členov Najvyššej rady Antickej ríše, na ktorom samozrejme spravil menšie úpravy. Pieskovohnedá tunika a smotanové nohavice by nevyvolali pozornosť na žiadnej planéte v Pegase. Monumentálnosť odevu však dotváralo mithrilové brnenie, ktoré bolo skutočne skvostným dielom trpasličích zbrojárov z Ardy.
Brnenie mal prepásané opaskom zo strieborných článkov husto posádzaných smaragdami. Opasok bol tiež skvostný a celkom dopĺňal žiarivú drôtenú košeľu. Pôvodne patril radcovi Serhalinasiovi, ktorý ho pred svojou ascendáciou nechal v jednom z tajných skladov Atlantídy. Forlin ho tam už dávnejšie našiel a keďže pasoval k jeho mithrilovému brneniu, tak si ho privlastnil. Vedel, že Serhal nebude protestovať. Ak by nechcel, žeby opasok niekto po ňom používal, tak by ho zničil s ostatnými svojími osobnými vecami, ako nariaďovali predpisy. Veci, ktoré unikli zničeniu, si mohol vziať, kto chcel.
Čo však skutočne umocňovalo dojem z Forlina na tróne, bol mohutný tmavošedý plášť z vlčích kožušín, ktorý mal prehodený cez plecia. Vyzeral v ňom ako skutočný vládca, čo bolo ešte podčiarknuté jeho zachmúrenou tvárou. Strach a bázeň, ktorú dvorania pociťovali pri pohľade na neho a na jeho strážcov v antických brneniach, bola teda celkom oprávnená.
Keď vojaci priviedli z väzenia Maru a ona zbadala Forlina na svojom tróne, prekvapene stuhla. Vedela, že jej milenec zasiahne v jej prospech, pretože tajne nadviazala kontakt s Eldredom a poprosila ho, aby Forlina kontaktoval a povedal mu, čo sa stalo. Rýchlosť a účinnosť admirálovho zásahu ju však prekvapila. Nečakala ho tu takto skoro.
Nevedela, čo má robiť. Ona bola riadnou kráľovnou tejto planéty a protektorkou svojho ľudu. Nechcela sa ponížiť v očiach svojích dvoranov. Až doteraz sa jej darilo udržať si svoju hrdosť. Nepoklonila sa ani pred svojím bratom, keď si zasadol na trón s pomocou dvorskej gardy. Teraz však váhala. Forlin mal na trón nespochybniteľne väčšie právo ako ona a okrem toho vo svojom brnení a vlčom plášti vyzeral na tróne ako skutočný panovník. Ustúpila preto a naznačila dvorskú poklonu, čím uznala jeho nadradenosť.
To vyvolalo zdvihnuté obočia jej dvoranov, no pohľad na Forlina na tróne a postavy v antických brneniach ich presvedčili o tom, že by nebolo od veci nasledovať kráľovnin príklad.
Tavius zareagoval celkom opačne, keď ho vojaci privliekli. Pobúrene zhíkol, keď videl admirála na tróne. Vytrhol sa z rúk strážcov a vrhol sa k Forlinovi: „Zmizni z toho trónu! Ja som Lord protektor tejto planéty! Jedine ja som oprávnený tam sedieť!“
Forlin k nemu otočil hlavu a prísne sa na neho zahľadel. Princ sa pod jeho pohľadom viditeľne scvrkol a zbledol. Ustúpil o tri kroky, až chrbtom narazil na stráže, ktorým sa predým vytrhol.
Admirál na neho ešte chvíľu hľadel a nakoniec tvrdo povedal: „Toto mesto, Ascanis, sme postavili my, Antikovia! Vybudovali sme ho vlastnými silami ako jeden z klenotov našej ríše. Keď nás Wraithi, náš strašný nepriateľ, prinútili odísť, zverili sme Ascanis tvojím predkom, aby ho spravovali v našom mene. Aby chránili ľud, ktorý tu žil, pred útokmi Wraithov, aby sa oň starali a panovali nad ním rozumne, vľúdne a tak, aby vzrastal na sile aj na duchu. To sa im aj darilo, pretože to boli rozumní ľudia, ktorí vedeli, čo je správne a čo nesprávne. Keď som tvoju sestru Maru určil ako vládkyňu tejto planéty, sledoval som ten najlepší cieľ, aby ľud tejto planéty a mesta Ascanis žil v pokoji pred útokmi Wraithov.“
Jeho hlas zdrsnel: „Ty si moju snahu pošliapal, aby si naplnil svoje prízemné a nečestné chúťky. Zmocnil si sa vlády, svoju sestru a kráľovnú si uvrhol do väzenia a nad tunajším ľudom si začal vládnuť takým spôsobom, že keby si v tom pokračoval, tak do desiatich rokov by si tu ostal sám a bez poddaných. Všetci by totiž vymreli kvôli tvojej hrôzovláde!
Tavius sa pri každom jeho slove ešte viac scvrkával do seba a už sa viditeľne triasol. Forlin však pokračoval: „Si zlý a nehodný vládca, Tavius. Bol si tak blízko svojho otca, veľkého lorda protektora Sivia a predsa si sa nenaučil nič z jeho múdrosti. Tvoj život sa riadil len tvojími chúťkami a vášňami a vôbec si sa nepripravil na úlohu budúceho lorda protektora. Tvoj otec bol múdrym a spravodlivým vládcom, no ty nie si ani len jeho tieň. Tvoja sestra Mara síce tiež nie je dokonalá vládkyňa. K tomu má ďaleko. No na rozdiel od teba má dve dobré vlastnosti. Za prvé dokáže počúvať skúsenejších a múdrejších, ako je ona sama a využívať to vo svoj prospech a prospech svojho ľudu. Ty počúvaš len svoju vlastnú pýchu a hlúposť! A za druhé, skutočný panovník vládne súcitne a milosrdne nad svojími poddanými. Neutlačuje ich zbytočnými daňami len pre svoje potešenie. Mara taká je, zatiaľčo ty nie! Spomeň si na to, čo vždy vravieval tvoj otec: Vládca potrebuje svojích poddaných viac, ako oni potrebujú jeho!“
Forlin sa vystrel a prísne zahľadel na dvoranov a spacifikované miestne stráže: „Ako predstaviteľ Antickej ríše preto rozhodujem, že vládkyňou Ascanidy a celej tejto planéty bude Mara! Ktokoľvek sa ju pokúsi znovu zvrhnúť,“ preniesol pohľad na Tavia: „pocíti môj hnev! A nemyslite si, že keď tu nie som, tak nedokážem zistiť, čo sa tu deje...“
Vstal z ovládacieho kresla, ktoré automaticky zhaslo. Prešiel niekoľko krokov vpred a zastavil sa asi poldruha metra pred Taviom a dvoranmi. Potom po alteránsky povedal: „Ascanis, osem holografických obrazoviek okolo mňa. Zobraz na nich zábery z bezpečnostných kamier. Trónnu sieň a zábery dediny!“
Vo vzduchu pred ním sa objavila holografická obrazovka a vedľa nej ďalšie, až obklopili Forlina v oktagóne zo všetkých strán. Viacerí dvorania prekvapene vydýchli, keď zbadali na jednej z obrazoviek seba samých.
Admirál len zbežne preletel pohľadom po obrazovkách okolo seba a potom mávol rukou. Holografické zábery okamžite zmizli a dvorania ešte raz vzrušene vydýchli. Forlin pristúpil až tesne k Taviovi a tvrdo povedal: „Ja som skutočný vládca Ascanidy a nie ty! Mara tu vládne z môjho príkazu a ty to budeš rešpektovať! Budeš ju poslúchať a ctiť si ju ako svoju kráľovnú! Rozumieš, Tavius?!“
Princ odovzdane prikývol, no v jeho očiach nebolo ani kúska pokory. Admirálovi sa to vôbec nepáčilo, no až príliš neskoro si uvedomil, čo za tým je. Tavius zrazu bleskovo vytiahol dlhú a tenkú dýku a vbodol ju Forlinovi do boku.
Všetci znehybneli v hlbokom úžase a v miestnosti sa rozhostilo ticho, ktoré po chvíli narušilo len cenganie kúskov kovu na dlážke. Dýka, ktorá bola vedená riadnou mužskou silou, nemala ani najmenšiu šancu proti mithrilovému brneniu, ktoré mal Forlin na sebe. Pri náraze sa roztrieštila a jedinou škodou, ktorú napáchala, bola diera v plášti z vlčích kožušín.
Tavius zdesene hľadel na roztrieštenú dýku a potom zbledol ešte viac. Pozrel na Forlina, no jeho tvár bola ako z kameňa. Admirál sa bez slova obrátil k Mare a podal jej ruku. Obradne ju uviedol k ovládaciemu kreslu a pokynul jej, aby sa doň posadila.
Poslúchla ho a keď položila ruky na ovládacie konzoly, kreslo aj podstavec pod ním sa rozžiarili. Sebavedome sa usmiala a Forlin sa pozrel na Tavia: „Zverujem ho do tvojích rúk. Rob si s ním, čo len chceš!“ Potom si tvrdým pohľadom znovu premeral zhromaždených dvoranov, vojakov a dedinčanov: „Má niekto námietky?!“
Námietky neboli a tak Mara na jeho pokyn rozpustila zhromaždenie. Dvorania sa rozišli do svojích komnát a sedliaci sa vrátili do svojích dedín, ktoré boli rozosiaté okolo veže. Akurát vojaci Expedície ostali ešte stále v trónnej sále. Forlin im po chvíli premýšľania prikázal: „Stiahnite sa na Atlantis! SGA-3 tu ešte ostane a vráti sa so mnou!“
Spoločne s Marou odišiel do jej komnát. Členovia teamu SGA-3 sa v brneniach rozostavili okolo vstupných dverí do apartmánu, aby ich strážili. Keď sa však zavreli dvere kráľovských komnát, Mara sa otočila k Forlinovi a chcela mu poďakovať. On si ju však pritiahol bližšie k sebe a vášnivo ju pobozkal.
Keď sa od seba odtrhli, zašepkal: „Nemám veľa času a ešte dnes sa musím vrátiť na Atlantis. Takže nemárnime čas slovami...“ Zhodil zo seba kožušinový plášť a s jej pomocou si stiahol brnenie. Tunika a nohavice spadli na podlahu samé, rovnako ako jej šaty. Potom obaja v objatí a bozkoch klesli na širokú posteľ.
Pri dverách si to s nimi užívali členovia teamu SGA-3. Antické bojové brnenia mali zabudované senzorické systémy a major Alatriste ako aj jeho podriadení tak mohli počúvať aj sledovať, čo sa deje v kráľovských komnatách. Popritom si vymieňali pobavené komentáre o admirálovej potencii.
O dve hodiny neskôr sa Forlin, ktorý bol znovu oblečený v brnení a kožušinovom plášti, vydal k hviezdnej bráne nasledovaný svojími strážcami. Sprevádzali ho bojazlivé pohľady dvoranov aj dedinčanov.
On však bez slova došiel k hviezdnej bráne, naťukal adresu a vyslal identifikačný kód. Keď dostal potvrdenie o spustení štítu, vstúpil do horizontu brány a vojaci v antických brneniach ho nasledovali. Až vtedy si dedinčania skutočne vydýchli...
Na Atlantis nechal vojakov, nech si vyzlečú ťažké brnenia a sám zamieril do svojho apartmánu, kde sa začal trápiť s písaním hlásenia. Keďže to bola spoločná misia s Expedíciou a jej vojenskou zložkou, bolo potrebné oficiálne hlásenie a hodnotenie misie pre SAFPE. Forlin neznášal písanie hlásení...
Vyriešenie problémov s kráľovskými súrodencami na Ispalea Valens prebehlo vojenským spôsobom, no Forlin bol hlavným veliteľom celej misie. Najprv zašiel za generálom Gerasimovom a plukovníkom Sheppardom. Už boli informovaní o celej záležitosti, pretože Eldred hovoril aj s nimi.
Admirál im navrhol plán intervencie na planéte a obaja dôstojníci s ním po istom váhaní súhlasili. Mara bola totiž neporovnateľne lepšou vládkyňou svojho ľudu ako jej brat Tavius a okrem toho predstavovala záruku pokojného vývoja na planéte. To bolo dôležité pre obchodné vzťahy Expedície. Tavius nebol síce o nič horší, no ako militarista a autokrat bol podstatne nevypočítateľnejší a nepredvídateľnejší.
Útok na Ascanis prebehol rýchlo a prekvapivo. Obyvateľstvo ešte spalo a tak mali vojenské jednotky z Atlantis voľnú ruku. Obsadili dedinu pri hviezdnej bráne, ako aj všetky ostatné dediny na planéte. Zároveň zaútočili na Centrálnu vežu mesta.
Vojaci sa pohybovali ticho a nehlučne. Bleskovo paralyzovali stráže pri vchode do veže a potom aj všetky strategické miesta vo veži. Umelá inteligencia mesta im na Forlinovú žiadosť nerobila žiadne prieky, ba dokonca im aj trochu pomáhala. Ascanis tomu bola celkom rada. Rod lordov protektorov síce ovládal jej systémy a chránil svojích poddaných vďaka ATA génu, ktorý zdedili po jednom z Antikov, ktorí tu ostali zabudnutí počas evakuácie pred Wraithmi. Admirál flotily Forlinafalcus bol však riadnym Antikom a dôstojníkom Antickej floty. Preto ho uznávala ako svojho skutočného pána a veliteľa, čo bol dôvod, prečo s ním spolupracovala o poznanie ochotnejšie.
Forlin si sadol do ovládacieho kresla v trónnej sále. To sa pod ním okamžite rozsvietilo a sklopilo do pracovnej polohy. Potom poslal skupiny vojakov, aby vyslobodili kráľovnú Maru z väzenia, aby prebudili všetkých dvoranov a priviedli ich do trónnej sály, medzi nimi obzvlášť princa Tavia, aby zabezpečili všetky strážne posty, aby zhromaždili dedinčanov zo všetkých dedín pred vežou a množstvo iných vecí...
Vojaci sa rozpŕchli splniť jeho príkazy, no pri Forlinovi ostáli stáť plukovník Sheppard so svojím teamom a niekoľko ďalších vojakov. Ďalší útočníci sa rozmiestnili po balkónoch Kontrolnej a Konferenčnej miestnosti, takže to vyzeralo skutočne impozantne.
Postupne začali do sály prichádzať prví dvorania. Na ich rozospatých tvárach bol poznať strach a neistota. Vedeli samozrejme, kto sú vojaci, ktorí ich surovo vytiahli z postelí a prinútili ich obliecť v chvate, na ktorý neboli zvyknutí. Väčšina si domyslela aj to, prečo v meste sú. Prísne tváre vojakov a namierené zbrane s prstami na spúšťach však predsa len vyvolávali obavy o budúcnosť.
Keď ich priviedli do trónnej siene a tam zbadali admirála, ktorý sedel v ovládacom kresle, oči sa im rozšírili úžasom. Už ho samozrejme videli aj predtým a vedeli, že dokáže ovládať „magickú“ moc antického trónu, no to, čo videli teraz, im nahnalo strach.
Forlin pri pacifikovaní obyvateľstva stavil aj na psychológiu. Plukovník Sheppard a doktor McKay boli vo svojích čiernych kombinézach, ktoré nosievali na misie. V rukách držali P-90 a Rodney mal na chrbte ešte pripnutý aj svoj tablet. Ich úlohou bolo upokojenie obyvateľstva.
Zastrašujúcu úlohu zohrávali členovia teamu SGA-3, ktorí si na admirálov príkaz obliekli na akciu antické bojové brnenia. Mohutné kovové panciere, helmy s nepriehľadnými priezormi ale najmä ľahké guľomety, ktoré držali v rukách, z nich činili skutočne hrôzostrašné postavy. Teda aspoň v mysliach tunajších obyvateľov.
Admirál sám sa obliekol do formálneho odevu členov Najvyššej rady Antickej ríše, na ktorom samozrejme spravil menšie úpravy. Pieskovohnedá tunika a smotanové nohavice by nevyvolali pozornosť na žiadnej planéte v Pegase. Monumentálnosť odevu však dotváralo mithrilové brnenie, ktoré bolo skutočne skvostným dielom trpasličích zbrojárov z Ardy.
Brnenie mal prepásané opaskom zo strieborných článkov husto posádzaných smaragdami. Opasok bol tiež skvostný a celkom dopĺňal žiarivú drôtenú košeľu. Pôvodne patril radcovi Serhalinasiovi, ktorý ho pred svojou ascendáciou nechal v jednom z tajných skladov Atlantídy. Forlin ho tam už dávnejšie našiel a keďže pasoval k jeho mithrilovému brneniu, tak si ho privlastnil. Vedel, že Serhal nebude protestovať. Ak by nechcel, žeby opasok niekto po ňom používal, tak by ho zničil s ostatnými svojími osobnými vecami, ako nariaďovali predpisy. Veci, ktoré unikli zničeniu, si mohol vziať, kto chcel.
Čo však skutočne umocňovalo dojem z Forlina na tróne, bol mohutný tmavošedý plášť z vlčích kožušín, ktorý mal prehodený cez plecia. Vyzeral v ňom ako skutočný vládca, čo bolo ešte podčiarknuté jeho zachmúrenou tvárou. Strach a bázeň, ktorú dvorania pociťovali pri pohľade na neho a na jeho strážcov v antických brneniach, bola teda celkom oprávnená.
Keď vojaci priviedli z väzenia Maru a ona zbadala Forlina na svojom tróne, prekvapene stuhla. Vedela, že jej milenec zasiahne v jej prospech, pretože tajne nadviazala kontakt s Eldredom a poprosila ho, aby Forlina kontaktoval a povedal mu, čo sa stalo. Rýchlosť a účinnosť admirálovho zásahu ju však prekvapila. Nečakala ho tu takto skoro.
Nevedela, čo má robiť. Ona bola riadnou kráľovnou tejto planéty a protektorkou svojho ľudu. Nechcela sa ponížiť v očiach svojích dvoranov. Až doteraz sa jej darilo udržať si svoju hrdosť. Nepoklonila sa ani pred svojím bratom, keď si zasadol na trón s pomocou dvorskej gardy. Teraz však váhala. Forlin mal na trón nespochybniteľne väčšie právo ako ona a okrem toho vo svojom brnení a vlčom plášti vyzeral na tróne ako skutočný panovník. Ustúpila preto a naznačila dvorskú poklonu, čím uznala jeho nadradenosť.
To vyvolalo zdvihnuté obočia jej dvoranov, no pohľad na Forlina na tróne a postavy v antických brneniach ich presvedčili o tom, že by nebolo od veci nasledovať kráľovnin príklad.
Tavius zareagoval celkom opačne, keď ho vojaci privliekli. Pobúrene zhíkol, keď videl admirála na tróne. Vytrhol sa z rúk strážcov a vrhol sa k Forlinovi: „Zmizni z toho trónu! Ja som Lord protektor tejto planéty! Jedine ja som oprávnený tam sedieť!“
Forlin k nemu otočil hlavu a prísne sa na neho zahľadel. Princ sa pod jeho pohľadom viditeľne scvrkol a zbledol. Ustúpil o tri kroky, až chrbtom narazil na stráže, ktorým sa predým vytrhol.
Admirál na neho ešte chvíľu hľadel a nakoniec tvrdo povedal: „Toto mesto, Ascanis, sme postavili my, Antikovia! Vybudovali sme ho vlastnými silami ako jeden z klenotov našej ríše. Keď nás Wraithi, náš strašný nepriateľ, prinútili odísť, zverili sme Ascanis tvojím predkom, aby ho spravovali v našom mene. Aby chránili ľud, ktorý tu žil, pred útokmi Wraithov, aby sa oň starali a panovali nad ním rozumne, vľúdne a tak, aby vzrastal na sile aj na duchu. To sa im aj darilo, pretože to boli rozumní ľudia, ktorí vedeli, čo je správne a čo nesprávne. Keď som tvoju sestru Maru určil ako vládkyňu tejto planéty, sledoval som ten najlepší cieľ, aby ľud tejto planéty a mesta Ascanis žil v pokoji pred útokmi Wraithov.“
Jeho hlas zdrsnel: „Ty si moju snahu pošliapal, aby si naplnil svoje prízemné a nečestné chúťky. Zmocnil si sa vlády, svoju sestru a kráľovnú si uvrhol do väzenia a nad tunajším ľudom si začal vládnuť takým spôsobom, že keby si v tom pokračoval, tak do desiatich rokov by si tu ostal sám a bez poddaných. Všetci by totiž vymreli kvôli tvojej hrôzovláde!
Tavius sa pri každom jeho slove ešte viac scvrkával do seba a už sa viditeľne triasol. Forlin však pokračoval: „Si zlý a nehodný vládca, Tavius. Bol si tak blízko svojho otca, veľkého lorda protektora Sivia a predsa si sa nenaučil nič z jeho múdrosti. Tvoj život sa riadil len tvojími chúťkami a vášňami a vôbec si sa nepripravil na úlohu budúceho lorda protektora. Tvoj otec bol múdrym a spravodlivým vládcom, no ty nie si ani len jeho tieň. Tvoja sestra Mara síce tiež nie je dokonalá vládkyňa. K tomu má ďaleko. No na rozdiel od teba má dve dobré vlastnosti. Za prvé dokáže počúvať skúsenejších a múdrejších, ako je ona sama a využívať to vo svoj prospech a prospech svojho ľudu. Ty počúvaš len svoju vlastnú pýchu a hlúposť! A za druhé, skutočný panovník vládne súcitne a milosrdne nad svojími poddanými. Neutlačuje ich zbytočnými daňami len pre svoje potešenie. Mara taká je, zatiaľčo ty nie! Spomeň si na to, čo vždy vravieval tvoj otec: Vládca potrebuje svojích poddaných viac, ako oni potrebujú jeho!“
Forlin sa vystrel a prísne zahľadel na dvoranov a spacifikované miestne stráže: „Ako predstaviteľ Antickej ríše preto rozhodujem, že vládkyňou Ascanidy a celej tejto planéty bude Mara! Ktokoľvek sa ju pokúsi znovu zvrhnúť,“ preniesol pohľad na Tavia: „pocíti môj hnev! A nemyslite si, že keď tu nie som, tak nedokážem zistiť, čo sa tu deje...“
Vstal z ovládacieho kresla, ktoré automaticky zhaslo. Prešiel niekoľko krokov vpred a zastavil sa asi poldruha metra pred Taviom a dvoranmi. Potom po alteránsky povedal: „Ascanis, osem holografických obrazoviek okolo mňa. Zobraz na nich zábery z bezpečnostných kamier. Trónnu sieň a zábery dediny!“
Vo vzduchu pred ním sa objavila holografická obrazovka a vedľa nej ďalšie, až obklopili Forlina v oktagóne zo všetkých strán. Viacerí dvorania prekvapene vydýchli, keď zbadali na jednej z obrazoviek seba samých.
Admirál len zbežne preletel pohľadom po obrazovkách okolo seba a potom mávol rukou. Holografické zábery okamžite zmizli a dvorania ešte raz vzrušene vydýchli. Forlin pristúpil až tesne k Taviovi a tvrdo povedal: „Ja som skutočný vládca Ascanidy a nie ty! Mara tu vládne z môjho príkazu a ty to budeš rešpektovať! Budeš ju poslúchať a ctiť si ju ako svoju kráľovnú! Rozumieš, Tavius?!“
Princ odovzdane prikývol, no v jeho očiach nebolo ani kúska pokory. Admirálovi sa to vôbec nepáčilo, no až príliš neskoro si uvedomil, čo za tým je. Tavius zrazu bleskovo vytiahol dlhú a tenkú dýku a vbodol ju Forlinovi do boku.
Všetci znehybneli v hlbokom úžase a v miestnosti sa rozhostilo ticho, ktoré po chvíli narušilo len cenganie kúskov kovu na dlážke. Dýka, ktorá bola vedená riadnou mužskou silou, nemala ani najmenšiu šancu proti mithrilovému brneniu, ktoré mal Forlin na sebe. Pri náraze sa roztrieštila a jedinou škodou, ktorú napáchala, bola diera v plášti z vlčích kožušín.
Tavius zdesene hľadel na roztrieštenú dýku a potom zbledol ešte viac. Pozrel na Forlina, no jeho tvár bola ako z kameňa. Admirál sa bez slova obrátil k Mare a podal jej ruku. Obradne ju uviedol k ovládaciemu kreslu a pokynul jej, aby sa doň posadila.
Poslúchla ho a keď položila ruky na ovládacie konzoly, kreslo aj podstavec pod ním sa rozžiarili. Sebavedome sa usmiala a Forlin sa pozrel na Tavia: „Zverujem ho do tvojích rúk. Rob si s ním, čo len chceš!“ Potom si tvrdým pohľadom znovu premeral zhromaždených dvoranov, vojakov a dedinčanov: „Má niekto námietky?!“
Námietky neboli a tak Mara na jeho pokyn rozpustila zhromaždenie. Dvorania sa rozišli do svojích komnát a sedliaci sa vrátili do svojích dedín, ktoré boli rozosiaté okolo veže. Akurát vojaci Expedície ostali ešte stále v trónnej sále. Forlin im po chvíli premýšľania prikázal: „Stiahnite sa na Atlantis! SGA-3 tu ešte ostane a vráti sa so mnou!“
Spoločne s Marou odišiel do jej komnát. Členovia teamu SGA-3 sa v brneniach rozostavili okolo vstupných dverí do apartmánu, aby ich strážili. Keď sa však zavreli dvere kráľovských komnát, Mara sa otočila k Forlinovi a chcela mu poďakovať. On si ju však pritiahol bližšie k sebe a vášnivo ju pobozkal.
Keď sa od seba odtrhli, zašepkal: „Nemám veľa času a ešte dnes sa musím vrátiť na Atlantis. Takže nemárnime čas slovami...“ Zhodil zo seba kožušinový plášť a s jej pomocou si stiahol brnenie. Tunika a nohavice spadli na podlahu samé, rovnako ako jej šaty. Potom obaja v objatí a bozkoch klesli na širokú posteľ.
Pri dverách si to s nimi užívali členovia teamu SGA-3. Antické bojové brnenia mali zabudované senzorické systémy a major Alatriste ako aj jeho podriadení tak mohli počúvať aj sledovať, čo sa deje v kráľovských komnatách. Popritom si vymieňali pobavené komentáre o admirálovej potencii.
O dve hodiny neskôr sa Forlin, ktorý bol znovu oblečený v brnení a kožušinovom plášti, vydal k hviezdnej bráne nasledovaný svojími strážcami. Sprevádzali ho bojazlivé pohľady dvoranov aj dedinčanov.
On však bez slova došiel k hviezdnej bráne, naťukal adresu a vyslal identifikačný kód. Keď dostal potvrdenie o spustení štítu, vstúpil do horizontu brány a vojaci v antických brneniach ho nasledovali. Až vtedy si dedinčania skutočne vydýchli...
Na Atlantis nechal vojakov, nech si vyzlečú ťažké brnenia a sám zamieril do svojho apartmánu, kde sa začal trápiť s písaním hlásenia. Keďže to bola spoločná misia s Expedíciou a jej vojenskou zložkou, bolo potrebné oficiálne hlásenie a hodnotenie misie pre SAFPE. Forlin neznášal písanie hlásení...
Dnes som prečítal posledné (zatiaľ) dve časti. 
