Poviedky od "Samo1995" som späť :D :D

No tak som to konečne dopísal... kks tri krát som to dával do iného času Snáď sa to bude páčiť ešte viac ako Avidemux.

5 nesplnená misia
Vždy som sa chcel dostať do vesmíru. Ale nie do toho okolo Zeme. Tam bol už snáď každý. Chcel som cestovať ku iným planétam. Niekam ku hviezdam. Aj som sa tam dostal. Ale teraz už piaty rok sedím vo vezení.

Každý kozmonaut pred tým než sa vôbec stane kozmonautom, musí zložiť prísahu. Niečo také, ako hypokratova prísaha. Volá sa Gagarinova prísaha, na počesť prvého kozmonauta, a hovorí o tom, že kozmonaut musí splniť každú misiu.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som sa dostal do Ruského kozmického programu. Bol som mladý a neskúsený a moja prvá misia bola veľmi jednoduchá. Doviezť náklad z orbity Zeme na orbitu Mesiaca. Absolútne jednoduché. Stroje za mňa robili všetko. Potom ale nasledovali ťažšie a dôležitejšie úkony. Let na Mars, na Ganymédes a tak ďalej. Postupne ma povyšovali, až som sa nakoniec stal veliteľom výprav ku vonkajším planétam slnečnej sústavy ktoré sú vzdialené priemerne päť miliárd kilometrov. Mojou úlohou bolo zmapovať vzdialenú časť slnečnej sústavy. Našli sme tisíce planétok a všetky sme poctivo zakreslili do mapy. Po siedmich rokoch sme sa triumfálne vrátili a ja som sa stal hrdinom. Bol som povýšený na hlavného kozmonauta a stal som sa veliteľom prvej pozemskej lode schopnej cestovať rýchlejšie, ako svetlo.
Bola to pre mňa veľká česť. Bez rozmýšľania som to vzal. Mali sme ísť do slnečného systému Bety Pictoris vzdialeného osemnásť svetelných rokov, kde sa nachádza najbližšia obývaná planéta. Cesta tam a späť mala trvať osem rokov. Na lodi sme dvaja, ale len ja zostúpim na planétu a vyberiem reprezentatívne vzorky miestnej fauny a flóry, aby si naši vedci mohli spraviť predstavu o budúcej kolónii Zeme.
Avšak keď mi ukázali loď v ktorej strávim nasledujúcich osem rokov, bol som sklamaný. Dve malé izbičky, riadiace centrum a jedna veľká miestnosť. Počas letu sme mali robiť merania a vyhodnocovať výsledky. Meranie radiácie, odporu a tak ďalej. Nič pre mňa. Sklamaný som potom celý mesiac čakal na štart. Za ten čas som bol snáď vo všetkých televíziách. Celé ľudstvo mi závidelo. Ako prvý som totiž dostal možnosť navštíviť cudziu planétu vzdialenú svetelné roky. Niečo také v dejinách nemalo obdoby. Po štarte som si spravil celkom príjemný denný cyklus. Doprial som si veľa spánku a celkovo som poriadne zlenivel.
Cesta tam bola v pohode. Boli sme napätí. Môj spoločník Igor mi závideli. Aj on by rád išiel na cudziu planétu. Ale vybrali mňa. Keď sme prišli do slnečnej sústavy Bety Pictoris a naviedli sme loď na obežnú dráhu, naskytol sa nám nádherný pohľad. Videli sme oceány vody, zelené kontinenty, mraky, dažde, hurikány. Keby som si nepamätal na posledné štyri roky môjho života, bol by som si myslel, že sme na orbite Zeme.
„Veľa šťastia Samuel.“ Povedali mi, keď som vchádzal do modulu.
„Ďakujem. Budem ho potrebovať.“
„A pamätaj, máš palivo len na jeden let. Musíš zobrať čo najviac vzorkov.“
„No jasné. Ja viem.“ Povedal som podráždene. „Už tri dni ma poučuješ. Lezie mi to na nervy.“
„Prepáč kamarát. Ja len, No nič.“
„Tak fajn, stretneme sa o niekoľko hodín.“ Povedal som a zakrútil som uzáver. Bol som sám v module. „Štart.“ Povedal som si vlastne len pre seba, lebo ma nikto nemohol počul. Kotevné svorky sa uvoľnili. Cítil som menší otras a už som bol odpútaný od lode. Vtedy som po dlhom čase konečne uvidel Fénixa. Loď, ktorá nás tu dopravila a štyri roky nám poskytovala útočisko.
Planéta je o čosi väčšia ako Zem. A preto si budem musieť dávať veľmi veľký pozor, aby som stihol ubrzdiť a aby som sa nezrútil na pevninu ako meteorit. To by bolo veľmi zlé. Ja by som bol mŕtvy a celá misia a miliardy vložené do tohto projektu by boli zbytočné.
Po pristáti som zavolal: „Haló Fénix. Počuje ma niekto?“
„Áno počujem ťa.“ Radostne zvolal Igor. „Tak čo, aký bol let?“
„Nič ťažké. Úplne v pohode. Prosím ťa, vyrátaj únikovú rýchlosť aby som vedel, koľko môžem naložiť rastlín.“
„Jasné. O pol hodiny ti to pošlem.“
„Tak fajn.“
Zobral som si do ruky skener a prešiel som s ním niekoľko najbližších rastlín. Vyzerali trochu ako fialky. Potom som jednu opatrne vytiahol zo zeme. Na môj údiv okamžite zhnila a spráchnivela. Tak som vytiahol menší ker. A stalo sa to isté. Ani som ho nestihol doniesť do modulu.
„A sakra. Čo to sakra je. No nič, idem ďalej. Možno to spôsobila horúčava z pristátia. Snáď nájdem aj nejaké zvieratá.“ Rozmýšľal som nahlas zatiaľ čo som kráčal po kvetnatom koberci na povrchu planéty.
Dva kilometre od miesta pristátia sa však dialo to isté. Čokoľvek som odtrhol sa v okamihu zmenilo na prach. Vlastne nie. Aj ten prach o pár sekúnd zmizol, takže na preskúmanie som nemohol zobrať ani ten. Bol som zúfalý. Hnali sme sa tu štyri roky a teraz odídeme naprázdno? Tak to teda nie! Napadala ma už len jedna možnosť. Ak poškodím kvet či strom, tak okamžite uhynie. Ale čo ak by som ho opatrne vyhrabal a odniesol ho neporušený?
To bola posledná šanca. Z modulu som vybral skladaciu motyku a vykopal som ho. Nič sa neudialo. Bol úplne v poriadku.
„Tak čo? Koľko si toho doniesol?“ Spýtal sa ma Igor, keď som po dvanástich hodinách konečne priletel.
„Nie veľa, ale som rád aj za to málo.“
„Aha, no, dobre. A čo sa tam dole dialo?“
„Tak to by si neveril. Všetko ti rozpoviem, ale najprv mi pomôž odniesť všetky rastliny do mrazáku. Ale dávaj si pozor. Aj na najslabší dotyk reagujú veľmi zle.“
„No jasné, neboj sa.“ Ubezpečoval ma Igor nesúc dva provizórne kvetináče do kryogenického laboratória.“
Po tom, čo sme všetko odniesli som mu rozpovedal, čo som dole na planéte videl. Naštartovali sme motory, nastavili sme kurz späť na Zem a opustili orbitu.
Cesta späť bola hrozná. Nuda bola obrovská. Dni sa vliekli a každý mesiac mi pripadal ako pol roka. Boli to tie najnudnejšie a najzbytočnejšie štyri roky môjho života. Za ten čas sa neudialo nič zvláštne. Všetko išlo ako po masle. Na jednej strane sme boli radi, pretože nás nič neohrozovalo. Na druhej strane som sa však každý večer modlil, aby na druhý deň vybuchol reaktor alebo niečo podobné. Proste aby sme mali aspoň trochu vzrušenia. Ale nič sa nestalo. Stroje pracovali bez chyby a ja som prestával chápať, na čo sakra poslali aj nás. Veď tá loď bola plne automatická. Nechýbalo dlho a bol by som sa scvokol.
Konečne sme po štyroch rokoch prišli na Zem. Po pristáti na orbite nás srdečne privítali. Pribehli ku nám novinári a začali sa vypytovať, čo sa stalo, ako to tam vyzeralo a podobne. Ja som však len stroho skonštatoval že misia bola splnená a predieral som sa k východu.
Deň na to mi sa mi to bytu vlámalo prepadové komando a odvliekli ma tu do vezenia. Vraj za nesplnenie misie. V kryogenickom laboratóriu totiž nenašli žiadne známky po nejakom organickom materiály. Mne bolo jasné, čo sa stalo. Ale moja výpoveď bola na súde málo platná. Nik mi to neveril. Dokonca ani Igor. Odsúdili ma na doživotie.

Na svete neexistuje spravodlivosť.

A po tomto teraz pôjde zasa opár kratučkých poviedok

Úžasné. Líbí se mi ten temný nástin v tvých povídkách, ta determinace osudem, neschopnost vyhrát (v uvozovkách) ....Fakt super, moc se mi to líbilo a líbí

Úžasné, tohle ne názorný příklad toho, jak je svět nespravedlivý a my nedůvěřiví.

Mno fajn... Som rád že sa páči

[andoriel]

Skvělé povídky. Moc se mi líbí

Dnes trochu iná poviedka. Toto mala byť pôvodne úvaha o moci (veď aj je). Zajtra to budem čítať v škole. Tak mi držte palce

Moc

Moc? Čo je to moc? Je to len pojem, alebo aj niečo viac? Keď niekto povie slovo moc, väčšina z nás si asi predstaví nejakého diktátora z ďalekej, alebo aj bližšej histórie. Proste človeka o ktorom sa vie, že ovládal veľké masy. Ale asi nikto z nás nepomyslí na obyčajnú myšlienku, alebo slovo, ktoré má neraz väčšiu moc ako najväčšia armáda.
Každý túži po sláve, po peniazoch, po láske, ale čo ak sa mu to splní. Myslíte si že jedného dňa vstane a povie si, že už má dosť? Nie! Jedná z vlastností nás ľudí je tá, že nikdy nevieme, kde prestať. Nikdy nie sme spokojní. Vždy chceme viac. Vytýčime si nové ciele, ktoré sa potom snažíme splniť. A keď ich splníme, tak ideme ďalej. A to je naša najlepšia, ale bohužiaľ aj najhoršia vlastnosť. Niektorí to možno nazvú chamtivosť, iní zasa lakomstvo. Ale ja si myslím, že to je zvedavosť, čo nás ženie vpred. Ani tá najväčšia priepasť, ani tá najväčšia hora, ba dokonca ani mínové pole nezastaví zvedavého človeka. Ako orol pôjde stále vpred. Potom sa jedného dňa možno obzrie a uvidí za sebou zástupy ľudí, ktorí hltajú každé jeho slovo a sú pripravení splniť každý rozkaz. Možno takto získa moc. A tá je známa tým, že dokáže ľudskú bytosť od základu zmeniť. Pretože aj ten najlepší človek zasadnúc na trón moci mení svoje zmýšľanie. Už mu nezáleží na malej veveričke ktorú pre nedávnom zachránil. Je mu jedno, čo sa stalo z lúčnymi kvetmi. Vidí iba seba. Svoje potreby. Peniaze, územia, prosperitu, ženy, prípadne mužov. Ale nedôjde mu, že s mocou prichádza aj zodpovednosť. Chce viac, ale nakoniec dostane menej. Pretože každému to nakoniec prerastie cez hlavu. Ľudia sa proti nemu začnú búriť. A jedinú možnosť vidno len vo vražde. Tak sa stalo aj v histórii. Každý diktátor dal zavraždiť tisíce vlastných ľudí, len aby sa nemusel meniť. Pre svoje vlastné dobro dokáže spraviť hrozné veci. Najmä, ak môže. A tu stále pracuje zvedavosť ktorá ženie aj toho najväčšieho vládcu stále vpred a ospravedlňuje vraždy, ničenie. No nie pred svetom, ten si vždy myslí svoje, ale pred človekom, ktorého opantala. Potlačí svedomie a v spolupráci s mocou pácha zlo.
A tu sa zasa potvrdilo to staré známe, „všetkého veľa škodí“.

Tak, prosím napíšte či je to dobré alebo nie, lebo je za to budem mať známku A hlavne napíšte, či to je úvaha

Upřímně mi to přijde jako typická úvaha do školy, kterou jsme psali skoro všichni, nicméně jedna věc je tam.....jiná. Nevím, zdali je to tak u všech úvah, nebo to vštěpovali jen nám, ale říkali nám, že úvaha by neměla zobecňovat a vychovávat, ale vyjadřovat tvé pocity, tvé názory. Také by měla být psána s nadhledem a určitým vtipem. Toto je jako typická školní úvaha - na hranici toho, co se za úvahu ještě dá považovat a zvláštního vyprávění. Ale je dost dobře možné, že tento názor mi jiní čtenáři vyvrátí

hehe máš pravdu Bolo to zle. Našťastie mi to neohodnotila ale dala mi to prepísať

Tak, po dlhšom čase pridávam ďalšiu poviedku.

Nedokončený príbeh

Keď som prvý krát vstúpil na palubu tejto lode, nemyslel som na budúcnosť. Mal som plnú hlavu nápadov a iných dobrých myšlienok. V očakávaní som vstúpil na mostík. A od vtedy na neho prichádzam každý deň. Velím najväčšej a najsilnejšej lodi ľudstva. Volá sa Archa 2 a nesie v sebe posledné zvyšky našej civilizácie. Po veľkej vojne proti aliancii nízkych rás v ktorej sme nemali najmenšiu šancu sa úspech sme prišli o všetko. O lode, kolónie na Mesiaci a Marse a nakoniec aj o rodnú Zem. Vyhladili nás všetkých, ale na Archu nemali. Od vtedy putujeme vesmírom a hľadáme si nový domov. V desiatich obrovských mestách nás žije dokopy pätnásť miliónov. Sme odhodlaní splniť svoju misiu.
„Kapitánov denník. Je ôsmeho marca dvetisíc sto jedenásť. Slnko nám svieti. Čaká nás pekný deň. Teda aspoň dúfam. Sme niekoľko hodín od ďalšej planéty. S trochou šťastia by mohla byť opustená.“
Som veliteľom pätnásť rokov. Od vtedy sa toho veľa zmenilo. Keď som nastupoval tak som ešte nevedel, že budem veliť poslednému ľudskému plavidlu. Mal som len založiť prvú kolóniu mimo slnečnej sústavy. To vlastne robím doteraz. Ale je to iné. Cítiť tu zúfalstvo. Bolesť ľudí, ktorí vo vojne prišli o príbuzných. Toto je náš jediný domov. Iste. Vždy sme cítili akési odlúčenie od rodnej planéty. Ale aspoň sme vedeli, že sa máme kam vrátiť. Ale teraz?
„Kapitán, mali by sme sa pripraviť na stret.“
„Áno, máte pravdu. Rozkazy som už vydal.“ Otrávene som odvetil. To naozaj nemá nič iné na práci len ma otravovať?
„Ehm. Vážne? To som nevedela. Tak, čo teraz?“
„No nič, čo by malo byť? Musíme dúfať, že nás nechajú.“ Sakra, už aby šla. Pomyslel som si.
„Ale veď ešte nevieme či tam niekto je.“
„To si naozaj myslíte že tam je prázdno? Planéta s dostatkom vody, veľkou hviezdou s plne zariadenou bránou, tiažou 0,98G. Také planéty bývajú veľmi husto osídlené.“
„Iste, ale z tejto nevychádza žiadny signál.“
„Možno sa dorozumievajú inak.“
„Alebo je tam nedotknutá nevyvinutá civilizácia ku ktorej je zakázaný prístup.“
„Nebuďte naivná.“
„Ale no tak. Trošku optimizmu by vám nezaškodilo.“
„Ten si nechávam na inokedy. A teraz choďte, ehm, choďte dohliadať na prípravy. Chcem všetky bojové lode. V okamihu stretu musia byť vonku. Nebudeme kvôli nim spomaľovať ako minule.“
„Áno kapitán.“
Narozdiel od sci-fi ktoré tak rád pozerám v televízore v reálnom svete platia fyzikálne zákony. A je to škoda. Bez nich by bolo všetko jednoduchšie. Naozaj si nemyslím, že máme šancu na úspech. Všade už niekto je. Neexistuje miesto, kde by niekto nebol. Galaxia je obývaná. Ale do inej nemôžeme. Teda, aspoň myslím že nie. Musíme si vybojovať svoje miesto. Snáď sa jedného dňa dočkáme zaslúženého odpočinku.
„Celé zle!“
„Čo sa stalo?“
„Planéta s nami nadviazala spojenie.“
„A?“ No to je prekvapenie. Pomyslel som si.
„Vedia kto sme a vyzývajú nás, aby sme vypli sekvenciu a išli niekam inam. Čo teraz?“
„Čo myslíte?“
„Čo. Ideme tam?“
„A porazíme ich a možno sa tam usadíme.“
„To som asi zle rozumela.“
„No ale ja za to nemôžem.“
„Pozrite sa, ste unavený. Choďte si pospať.“
„Nie! To vy si choďte pospať. A aspoň osem hodín. Ak by sme prijali nejakú správu tak by sa mi to hneď objavilo na tamtom displeji.“ Letmým pohľadom som prešil po monitore vyprevádzajúc ju z mostíka.
Musíme ich napadnúť. A zničiť ich tak, ako oni zničili nás. Keď sa pozriem do zrkadla vidím sa. Celkom normálne. Môj odraz ma pozdravuje, dvíha ruku a dotýka sa ňou tej mojej. Kedy to skončí? A kedy sa konečne prestanem pýtať? Pripadám si ako idiot.
„Počuješ ma?“ Z obrazovky sa na mňa smiali známe oči.
„Samozrejme. Čo sa deje?“
„V New Yorku je problém s ventiláciou vzduchu. Hladina kyslíka tam klesla pod dvadsať percent.“
„A čo ja s tým?“ (V Arche je desať miest pomenovaných po pozemských)
„Si predsa kapitán.“
„To nepopieram. Ale za toto fakt nemôžem. Povedz im, nech tak hodinku nedýchajú.“
„Mohol by si byť menej ironický prosím? Lebo...“
„Lebo čo?“
„Ach jaj. Čo už s tebou. Dajme tomu že si dnes v reštaurácii objednám to najdrahšie víno.“
„Niekam ideš?“ Pokus o vtip. Viem že to neznáša, ale má smolu.
„No jasné. S mojim manželom. Len ešte chcem dodať, že použijem vzduch z farmy číslo trinásť... pán kapitán.“
„Do toho zlato.“ Femina.
Sakra. Presne pred rokom sa mi stala taká vec. Šiel som na prieskum atmosféry a oni ma zabudli. Surovo zabudli na svojho kapitána. Opustili orbitu. No proste neskutočné. Potom som tam trčal trinásť hodín v malej loďke bez liekov proti opuchu. V beztiažovom stave vám totiž srdce vháňa do hlavy hrozne veľa krvi. Prečo to hovorím? Príde mi to zaujímavé. Taká pikoška. Niečo na spestrenie. Vždy sa po tom pekne rozčúlim. Ach jaj. Kiež by som prestal snívať. Potom ani neviem, čo je vlastne realita a čo už môj vlastný svet.
„Pán kapitán, veľa šťastia k narodeninám.“
„Ďakujem. A koľko krát ti mám hovoriť aby si mi tikala?“
„Ešte aspoň sedem krát.“
„Aha. Tak fajn. Ale ja dnes nemám narodeniny.“
„Ja viem.“
„Ehm. Akože čo?“
„No. Prišlo mi to vhodné. Planéta sa vzdáva. Keď zistili že pokračujeme a ignorujeme všetky ich výzvy, tak sa nás rozhodli prijať.“
„Myslíte to vážne?“ Do prdele to je dnes deň.
„Áno. Nie je to úžasné?“
„To naozaj je.“
„Po rokoch máme konečne domov.“
„Ja som domov stratil. A už nikdy nijaký mať nebudem.“
„Snáď zmeníte názor, keď tam dorazíme.“
„Pochybujem. Bude to nejaká pasca."

Ak sa bude veľmi páčiť, tak možno napíšem , čo sa stalo pred tým. (teda cez vojnu)

Však sa nám to páči. Pokračuj.

Myšlenka není ani v nejmenším zlá, jen ke konci se to, alespoň pro mě, stávalo celkem nepřehledné - musel jsem se až příliš soustředit na to, kdo co říká, než abych se mohl pořádně začíst.
I přesto ovšem se mi to líbilo

presne... Treba sa na to sústrediť A inak... už mám niečo rozpísané, tak dúfam že sa to bude páčiť.

http://www.scifi.sk/poviedky/?s=2563

A už čoskoro pribudne ďalšia poviedka Príjemnú 4. adventnú nedeľu (zajtra)

Ok, tak po dlhej dobe som zase niečo napísal... Kratučký výpis alebo nviem čo dúfam že si to niekto prečíta Nie je to úplne z mojej hlavy. Je to pár riadkov na zamyslenie.

Záverečná skúška:

Pri záverečných skúškach kozmonautov sa okrem iného testuje aj schopnosť, dobre sa rozhodnúť. To sa preveruje jednoduchým počítačovým algoritmom, ktorý dokáže s deväťdesiatdeväť percentnou presnosťou pokračovať v scenári, ktorý sa doň vloží. Teda dokáže zistiť, čo sa v budúcnosti stane. Samozrejme to nefunguje v reálnom svete. Je to algoritmus fungujúci v špeciálnom svete, tak ako napríklad Einsteinova špeciálna teória relativity. Napríklad, kozmonaut je postavený pred konečnú situáciu. Je na neznámej planéte a blíži sa k nemu obrovský, hrozivo vyzerajúci pavúk. Kozmonaut sa však môže brániť jednoduchým stlačením spúšte a vystrelením lúča horúcej plazmy. Testovaný objekt sa má rozhodnúť, čo urobí. Či tvora zabije a tým znemožní kontakt a hypotetickou civilizáciou pavúkov, alebo bude dúfať, že mimozemšťan nie e obyčajné zviera, ale má aj inteligenciu.
Ak kozmonaut aj prejde celým náročným výcvikom, ale na záverečnej skúške pohorí, nikdy sa nedostane do medzihviezdnej lode.
Celý proces rozhodovania sa musí byť čo najlepšie priblížený realite a človek sa dostane do reálne vyzerajúcej situácie ktorú musí v najbližších sekundách či minútach vyriešiť. Na to sa využíva takzvaná umelá realita. Projekcia vysielaná priamo do mozgu subjektu. Celé sa to veľmi podobá snu. Pri procese sa zároveň vymažú všetky spomienky, ktoré by mohli proces ovplyvniť. Často sa používa takzvaná úplná projekcia, teda človeku sa postupne vymažú všetky spomienky a zážitky a jediné čo mu ostáva sú jeho inštinkty a osobnosť udaná v génoch ktoré neboli ovplyvnené prostredím. Tým sa získava úplný a presný psychologický profil kozmonauta a určí sa tak jeho spôsobilosť slúžiť na vesmírnej lodi.

Ja nieviem či sa vám to páčilo. Nemá to žiaden zmysel. Ja to skôr také zamyslenie sa nad možnou budúcnosťou... Ja neviem