SG Dynasty: The Last of Ancients - 102. Kapitola - Ultimátum

Ja chcem hlavne niečo, čo ma pritiahne k deju.
Aj keď to, čo si napísal, nemusí byť zlá myšlienka.

[Aiwendill]

Neboj sa... dockas sa niecoho, co ta urcite pritiahne k deju. Na ciernej listine si na jednej z najvyssich priecok, takze sa mas na co tesit. A mozno to spojim aj s tym sexom...

Aiwendill: Pojmes to tak nejak, jak Anna odpovedela jednomu diplomatovi (nez si vyrobila zlato a jela nakupilovat na Zem) na jeho dotaz na vztahy v dobach Antiku? Pokud ano,tak te puk nepochvali.

Tá listina v mojom veku ma trápi menej než moja chrbtica a kĺby.

Škoda že čtu cenzurovanou verzi, ale jenom už rok (doufám)

[Aiwendill]

Jakop: znie to vrcholne inšpirujúco. Každopádne sa postava pomenovaná po Pukovi objaví už čoskoro a nebude to mať ľahké ani on a ani Forlin (áno, bude to v LastA).

Puk: a čo si starý chren? takéto geriatrické reči... Každopádne ťa v mojích príbehoch čaká zaujímavý osud...

Ondra Daške: Ako som už viackrát deklaroval, nehodlám sa dostať do problémov kvôli nejakému blbému aktivistovi alebo polícii, že ohrozujem mravnú výchovu mládeže. Až dospeješ, budeš si to môcť vychutnať v plnosti...

[Dragon]

A dost!

o té takzvané necenzurované verzi "slyším" pomalu na každém kroku.. mohl bys mí jí poslat?

[Aiwendill]

Posli mi cez PM svoju emailovu adresu a dostanes plnu verziu mojich pribehov...

/// Máš to tam. Předem dík .-))

poslané aj s pomocnými súbormi. užij si to...

Aiwendill: Jsem jak feťák.Potřebuju další dávku Cursa. Aspoň, že bude zítra Forlin.

Já chodím na fóru s nedočkavostí zda zde nebude další díl. Ještě že vychází každej týden

jakop píše:

Aiwendill: Jsem jak feťák.Potřebuju další dávku Cursa. Aspoň, že bude zítra Forlin.

aspon že nejsem jedinej co nedočkavě vyhlíží další díl Cursa a hlavně další pokračování Anny
též jse každy pondělí těším na Forlina a nedočkavé koukam na email jestli náhodou nepřistálo další Pdf

[Aiwendill]

je tu pondelok a s ním aj obvyklá dávka Forlinovho príbehu pre závislákov. Cursov príbeh bude niekedy koncom budúceho týždňa...

Kapitola 87. – Virtuálny výsluch

Databázový modul z Osgilu spočinul v jednom z laboratórií mesta Asccanis. Mesto bolo z veľkej časti zasypané a laboratórium bolo hlboko pod povrchom, no Forlinovi sa s pomocou doktorky Jacobsenovej podarilo dostať transportnú plošinu s databázovým modulom do príslušnej miestnosti.
Laboratórium a krátky úsek chodby pred ním siahajúci po najbližšie dvere boli riadne vyčistené, čim tvorili veľký kontrast k zvyšku katakomb, kde bola na podlahe hrubá vrstva špiny a prachu. Forlin si na upratovaní dal záležať už minule.
Admirál zložil modul z transportnej plošiny a odsunul ho k stene. Hneď vedľa bol rovnaký databázový modul, no nápis v alteránskom písme na jeho povrchu ho jasne označoval ako databázový modul mesta Mindol.
Doktorka Jacobsenová to zvedavo pozorovala: „Takže chcete pripojiť modul z Osgilu do databázy tohto mesta tak, ako ste pripojil modul z Mindolu?“ Ukázala na druhý databázový modul a Forlin zdvihol obočie: „Ty vieš čítať alteránčinu?“ Skromne prikývla: „Je to súčasť povinného výcviku, ak sa chce niekto dostať do Expedície Atlantis. Viem čítať aj písať v alteránčine. No keby ste sa ma niečo opýtal, tak by som asi mala problém odpovedať po alteránsky. Hovorené slovo mi až tak nejde...“
Zasmial sa: „To nikomu z Expedície. Dokonca aj ten slávny doktor Daniel Jackson neovláda alteránčinu bezchybne. Bol na Atlantis a stretol som sa s ním. Podebatovali sme trochu o všetkom možnom. Hovorí aj rozumie dobre po alteránsky ale ten jeho prízvuk... brrrr...“ striasol sa a zatiaľčo pripájal hrubizné káble, ktoré už predtým priniesol odkiaľsi z hlbín mesta, do pamäťového modulu a tiež aj do otvoreného panelu v stene laboratória, pokračoval: „Doktor Jackson a vlastne všetci z Expedície, ktorí ovládajú hovorenú alteránčinu, robia jednu základnú chybu. Učili sa tento jazyk na základe latinčiny, pretože sú to príbuzné jazyky. No je v tom jeden háčik. V latinčine je prízvuk vo viacslabičných slovách na predposlednej slabike, kým v alteránčine na poslednej slabike. Je samozrejme množstvo výnimiek, keď je prízvuk na inom mieste, ale takmer vždy tie výnimky menia význam slova v sémantickej či lexikologickej rovine. Napríklad disperdare s prízvukom na poslednej slabike znamená ublížiť. Keby to malo prízvuk na predposlednej slabike, tak by to znamenalo poškodiť a keby bol prízvuk na prvej slabike, tak by to znamenalo odobrať, či presunúť na iné miesto, niekam preč z toho pôvodného. Chápete? Alteránčina veľmi pracuje s prízvukmi. Podstatne viac ako latinčina, hoci aj tá je veľmi melodickým a akcentovaným jazykom. Doktor Jackson na to zabúda, pretože vychádza z nesprávnych základov. Latinčina sa vyvinula z dosť prekrúteného dialektu alteránčiny, ktorý ostal na Zemi po povznesení sa posledných Antikov, ktorí tam boli. Preto nemožno skúmať alteránčinu na základe latinčiny, lebo by ste sa pokúšali postaviť ihlan na špičku a nie na základňu.“
Maria prikývla a po chvíľke mlčania sa ironicky opýtala: „Často hovoríte takto veľa? Všimla som si, že väčšinou bývate dosť malovravný...“ Forlin na ňu pozrel a v očiach sa mu zračilo isté pobavenie: „Vieš toho o mne ešte dosť málo, maličká. Veľa hovorím vtedy, keď je to potrebné a málo zasa vtedy, keď nemám čo povedať...“ Prekvapene otvorila oči nad oslovením „maličká“. Bola predsa vyššia ako on. O celé štyri centimetre! Potom si však uvedomila, že to myslel v zmysle veku. Bol o celé milénia starší od nej a teda si ju mohol dovoliť oslovovať ako dieťa. V duchu ju zaliala horúčosť,pretože si nejasne uvedomila, že sa dala do služieb osoby nesmierne starej a skúsenej. Podstatne skúsenejšej, ako bola ona sama.
Forlin ju pozoroval a uvedomoval si jej vnútorný zmätok. Jeho starostlivo vypočítaná poznámka priniesla svoje ovocie. Nastal čas prikročiť k ďalšiemu kroku...
Bez slova dokončil zapájanie databázového modulu z Osgilu do systémov Ascanidy a na jednom z laboratórnych terminálov nastavil potrebné parametre a spustil niektoré procesy, ktoré nutne potreboval, aby v nasledujúcej veci uspel.
Nakoniec sa usmial a deaktivoval terminál. Pokynul jej, aby ho nasledovala a vyšiel z laboratória, ktoré za sebou starostlivo uzavrel. Prešiel niekoľkými zaprášenými chodbami a vystúpal po schodoch o štyri poschodia vyššie. Tam našiel iné laboratórium a jeho nová asistentka sa znepokojene rozhliadla po miestnosti. Bola totiž plná stázových komôr...
Aktivoval terminál zabudovaný do steny a spravil diagnostiku dvoch najbližších komôr. Podľa systému pracovali bezchybne a tak odklopil ich veká a vysunul ležadlá. Potom sucho pokynul doktorke: „Vlez dovnútra!“ Pozrela naňho s údivom a on sa široko usmial: „Spravíme si výlet do virtuálnej reality. Budeš sa môcť porozprávať hneď s troma umelými inteligenciami!“
S istými pochybnosťami vliezla dovnútra a ľahla si na ležadlo, ktoré sa zasunulo do steny, pričom sa zaklapol kryt komory. Forlin prikročil znovu k terminálu a zadal do systému niekoľko dlhých príkazov. Potom si okamžite vliezol do druhej komory a keď sa aj tá zatvorila, svet okolo neho sa zmenil...

Stál v miestnosti, ktorý vyzerala rovnako ako tá so stázovými komorami. Tu však žiadne komory neboli a namiesto nich bola stena pokrytá ozdobnými panelmi vyleštenými tak, že sa v nich videl ako v zrkadle.
Pozrel sa na svoj odraz a usmial sa. Krémovo biela uniforma vyšších dôstojníkov flotily s dištinkciami admirála flotily mu dokonale padla, no niečo sa mu nezdálo. Po chvíli pochopil. Jeho výzor vo virtuálnej realite nebol zhodný s tým, ktorý mal v realite skutočnej. Teda aspoň nie v tomto čase...
Vzhľad, ktorý mal, bol presne taký, aký mal pred desaťtisíc rokmi. Tesne predtým, než ho chybná počítačová konzola v laboratóriu Atlantídy zabila. Bol to vzhľad muža v strednom veku, s tmavohnedými vlasmi a svetlohnedými očami. Skutočný vzhľad admirála flotily Forlinafalca podľa údajov z databázy Atlantídy.
Znovu sa usmial a nahlas povedal: „Ascanis, ukáž sa mi!“ Obzrel sa okolo seba a zbadal, ako sa dva metre po jeho ľavici náhle sformovala druhá postava. Bola to postava mladej ženy v ženskej verzii tej istej uniformy, akú mal oblečenú on sám, akurát bez dištinkcií...
Ascanis priložila zovretú päsť pravej ruky na svoje prsia a jemne sklonila hlavu. Potom ticho povedala: „Zdravím vás, admirál! Dlho ste sa tu neukázal...“ Pozrel na ňu so zdvihnutým obočím a opätoval formálny pozdrav. Potom sa zaškľabil, pretože pochopil jej žart a zasmial sa: „Veru dlho. Koľko je to? Týždeň? Alebo dva?“
Umelá inteligencia sa veselo rozosmiala a povedala: „Myslím, že na presnú odpoveď asi nie ste zvedavý. Takže? Čo vás privádza sem, do virtuálnej reality, admirál?“ Pokýval hlavou: „Splnila si moje príkazy?“ S úsmevom prikývla: „Áno, zosynchronizovala som svoju databázu s tou z Mindolu a už pracujem na synchronizácii s Osgilom. Obaja sú ku mne pripojení v rámci protokolu Viteas desať. Musím priznať, že možnosť pozhovárať sa so starými priateľmi po toľkých rokoch je pre mňa veľmi potešujúca.“
Usmial sa: „Skvelé. Aspoň si trochu užijete v trojici a nebudete sami...“ V tom sa zarazil, lebo si uvedomil dvojzmyselnosť toho, čo povedal a zatváril sa podozrievavo: „Ale žiadne vylomeniny a sex len v rozumnej miere! Nieže začneš zanedbávať svoje povinnosti! Oni už sú vo výslužbe, ale ty slúžiš ďalej!“
Ascanis sa zdvorilo usmiala: „Sex? To je čo?“ Skepticky sa na ňu pozrel a hlboko si vzdychol. Potom povedal: „Pozri... viem, čo vy, umelé inteligencie, stvárate vo voľnom čase a voľnej výpočtovej kapacite. Bol som vo virtuálnej realite na Telii a ona mi prezradila všetko, čo mohla. Užil som si s ňou niekoľko nezabudnuteľných dní a nocí, vďaka čomu viem viac, než mi je milé, o sexuálnych vzťahoch medzi umelými inteligenciami lodí Antickej floty. A aj o tom, aké žartíky si navzájom vyvádzate...“
Nevinne zažmurkal očami a umelá inteligencia sa upokojila a stala serioznejšou: „Vy ste bol na Telii? Ako sa má?“ Stručne jej vysvetlil situáciu okolo Telie a ona nakoniec uvážlivo prikývla: „To je dobre. V galaxii Triangulum sa uplatní... Vravíte, že vám prezradila všetko o virtuálnom svete, v ktorom žijeme?“ Pokrčil plecami: „Všetko určite nie, ale prezradila mi toho viac než dosť.“
Chvíľku premýšľal a potom zmenil tému rozhovoru: „Čo naša mladá priateľka?“ Ascanis mu pokynula smerom k dverám: „Mám ju pod dohľadom v Konferenčnej miestnosti Hlavného centra. Netuší, že je na ňu uvalený výsluchový protokol Disthal štyri. Pokúša sa vás kontaktovať, no neúspešne a tak čaká na vás. Práve teraz vychádza z Konferenčnej miestnosti na balkón Operačného centra a prezerá si ho.“
Pozrel na ňu: „Ako je na tom? Už si prezrela jej spomienky?“ Prikývla: „Práve to robím...“ Na chvíľku sa zamyslel a prikázal: „Prejdi si moje spomienky za posledné štyri dni, najmä tie z paluby Sirty, keď sa ma pokúsila zabiť a roztrieď jednotlivé informácie! Potom ich porovnaj s tým, čo si zistila z jej spomienok a povedz mi svoj názor! Nech na tom zapracujú aj Mindol a Osgil! Chcem, aby ste mi vy traja povedali každý svoj osobný názor na ňu! Tiež mi spracuj jej kompletný osobnostný profil a to podľa bezpečnostných štandardov Výskumnej a prieskumnej služby! Chcem vedieť, na čo si v jej prípade budem musieť dávať pozor...“
Prikývla a chcela sa vytratiť. Forlin ju ale zadržal: „Počkaj, ešte jedna vec!“ Pozrela naňho a on s letmým úsmevom prikázal: „Prenes ma do kancelárie veliteľa mesta!“ Nechápavo zdvihla obočie: „Prečo?“ Vzdychol si: „Nebudem predsa bežať cez pol mesta, keď ma tam môžeš preniesť ty. No tak... viem, že to dokážeš... sprav mi tú láskavosť...“ Ascanis pokrútila hlavou a vzdychla si: „No dobre.“ Svet okolo neho sa zmenil najprv do oslnivej bielej a potom sa okolo neho vynorili sklenené steny kancelárie veliteľa mesta. Forlin sa rozhliadol okolo seba a keď videl, kde je, ticho povedal: „Ďakujem!“ Vo vzduchu sa ozval jemný smiech, ktorý však okamžite stíchol.
Prešiel niekoľko krokov po mostíku spájajúcom kanceláriu s Kontrolnou miestnosťou. Všetky terminály boli aktívne a obrazovky ukazovali aktuálne informácie o stave mesta. Pozorne si ich prezrel a pokýval hlavou nad výsledkami. Potom prešiel krížom cez schodisko na druhú stranu Hlavného centra, kde na balkóne zbadal stáť doktorku Jacobsenovú.
Videl, že ho zbadala tiež a pokynul jej: „Maria.“ Vošiel do Konferenčnej miestnosti a ona ho nasledovala. Sadli si okolo veľkého podkovovitého stola. Forlin sa pohodlne oprel v pohodlnom čalúnenom kresle. Rovnaké mal aj v pracovni svojho apartmánu na Atlantis. Musel si ho doviezť z Ereldis, lebo na Atlantis v dávnych časoch panovala veľmi nepohodlná móda, aspoň čo sa týkalo nábytku a zariadenia, v dôsledku čoho boli všetky pohovky a kreslá nepohodlné a tvrdé...
Po chvíli sa doktorka opýtala: „Na čo čakáme?“ Forlin sucho odpovedal: „Na naších hostiteľov.“ Zrazu sa však jemne usmial: „Už sú tu...“ Pozrela sa k dverám a zbadal, že dovnútra vchádzajú tri postavy v antických uniformách. Jednou bola mladá žena. Tá istá mladá žena, ktorá sa pred chvíľou rozprávala s admirálom v laborátóriu so stázovými komorami. Mindol a Osgil vyzerali ako muži v mladšom strednom veku (Osgil vyzeral starší ako Mindol), obaja s prísnymi výrazmi tváre a pružnými pohybmi, ktoré prezrádzali, že boli vytvorení podľa šablón nejakých vojakov a v roli umelých inteligencií mestských lodí sa ocitli len nejakým nedopatrením. Oveľa viac by im svedčili ťažké krížniky alebo bitevné lode...
Admirál im len pokynul hlavou: „Vitajte, priatelia! Posaďte sa...“ Všetci traja si posadali na voľné kreslé a Forlin sa otočil k doktorke Jacobsenovej: „Maria, teraz to bude trochu nepríjemné. Potrebujeme si overiť, či ste boli úprimná, a či ste hovorila pravdu tam na palube Sirty. Musíme preskúmať vašu myseľ a vaše spomienky...“ Vydesene roztvorila oči naširoko, ale Forlin len mávol rukou, čo Ascanis vzala ako pokyn a miestnosť okolo nich sa zmenila. Obklopila ich temnota a len odkiaľsi zhora dopadalo jemné svetlo, ktoré obklopovalo jednotlivé postavy. Admirál chvíľku čakal, kým mu Ascanis nepovedala: „Sme pripravení!“ Prikývol: „Začnite!“
Doktorku Jacobsenovú v tej chvíli strašne rozbolela hlava. Bola to bolesť podobná veľmi silnej migréne a doslova jej trhala hlavu na kusy. Vykríkla bolesťou a padla na kolená. Forlin k nej prikročil a objal ju okolo pliec. Zdvihol ju a tichým a upokojujúcim hlasom jej povedal: „Nebráňte sa! Čím viac sa bránite, tým viac to bolí. Čoskoro s tým budeme hotoví a ak nemáte na rováši niečo závažného alebo zlého, tak sa nemáte čoho báť... Upokojte sa a myslite na niečo príjemné... Upokojte sa... Nevzdorujte... Podvoľte sa... Upokojte sa...“
Jeho hlas znel upokojujúco a mal podmanivú silu. Telom sa jej rozlieval príjemný pocit a ona sa skutočne upokojovala. Súčasne s tým ustupovala bolesť hlavy a vracala sa jej duševná rovnováha.
Zrazu sa pred ňou objavil obdĺžnik farebného svetla, ktorý sa okamžite sformoval do veľkej obrazovky. Premietali sa na ňom útržky jej spomienok. Bolo to rovnaké, ako keby ich znovu prežívala.
Boli to rôzne scény a jej sa zdalo, že boli vybrané podľa určitého vzorca, ktorý však ona sama vôbec nechápala. Niektoré boli jasné a ona okamžite vedela s dokonalou presnosťou, kde tie udalosti prežila. Iné si len hmlisto vybavovala, no znovu sa pred ňou odohrávali v udivujúcej jasnosti. Bolo tam však aj zopár spomienok, ktoré absolútne nespoznávala.
V pre ňu neznámych spomienkách vystupovali muž a žena vo veku necelých tridsať rokov. Láskavo sa na ňu pozerali a hrali sa s ňou. Podľa očividnej podobnosti ženinej tváre so svojou vlastnou a podľa drobných detských ručičiek, ktoré sa naťahovali k mužovi, si doktorka otrasene uvedomila, že tie ručičky patria jej samej a muž so ženou sú jej rodičia.
Scény sa mihali pomerne rýchlo. Niektoré sa ukázali len na pár sekúnd, iné trvali celé minúty a Forlin s troma umelými inteligenciami so záujmom pozorovali, aké pestvá vyvádzala v škole a sirotinci.
Doktorka Jacobsenová pozorovala celý svoj život na obrazovke pred sebou a nevdojak ju to zaujalo. Videla samú seba, ako sa vyvíjala jej osobnosť, ako prechádzala pubertou, ako sa z nej postupne stávala dospelá osobnosť. Niektoré scény jej boli trápne, napríklad tie, v ktorých si užívala svoj prvý sex alebo randila so spolužiakmi, iné jej zasa boli skutočne nepríjemné. Medzi tie patrili spomienky z bojových misií a ona videla, že skutočne robila špinavú robotu za niekoho iného. Keď sa na to teraz takto nestranne pozerala, uvedomovala si, ako veľmi ju a jej podobných členov špeciálnych jednotiek zneužívali mocní Zeme na presadzovanie svojích nečistých ambícií a koľko utrpenia spôsobila pokojamilovným obyvateľom dedín a miest v rôznych štátoch na Zemi. Úplne to ňou otriaslo a bola by sa zrútila, keby ju Forlin nebol pevne držal okolo pliec...
Po chvíli sa spamätala a nakrátko ju ovládol hnev. Forlin a tri umelé inteligencie sa tu bezostyšne prehrabávali v jej spomienkách bez jej súhlasu, prinútili ju dívať sa na veci, ktoré by najradšej pochovala hlboko vo svojej pamäti a na dôvažok boli svedkami jej nervového zrútenia bez toho, aby čo len mihli okom a súcitne ju aspoň pohladili...
Hnev však rýchlo pominul, lebo v nej prevládla jej pragmaticky uvažujúca časť osobnosti. Pochopila, že toto je jej skúška. Forlin ju vlákal do tejto umelej reality, aby si overil veci, ktoré mu tvrdila na palube hliadkovej lode Sirta. Chcel si overiť úprimnosť jej konania a chcel spoznať jej charakter. Uvedomila si, že účelom celej tejto skúšky bolo to, aby admirál zistil, s kým má vlastne do činenia.
Na chvíľku sa nad tým zamyslela a v duchu ocenila postup, ktorý admirál zvolil. Jednoduché overovanie informácií prostredníctvom zdrojov na Zemi by potvrdilo jej tvrdenia. Nikto by však nezistil, aká v skutočnosti je. Mohla byť predsa agentkou, ktorá sa rafinovaným spôsobom snažila dostať do Forlinovej blízkosti. Mohla byť špiónkou alebo dokonca vrahyňou, ktorá len čakala na svoj okamih. Takéto rozkrytie jej spomienok, jej najtajnejších a najintímnejších myšlienok však dokonale odhaľovalo jej charakter. Forlin jasne videl jej život od okamihu, keď začala vnímať, videl jej vývin a jej rozhodnutia. Videl a hodnotil ich. V dôsledku toho vedel veľmi presne, s kým má do činenia. Vedeli to aj tri umelé inteligencie, ktoré, ako si domyslela, admirál určite požiadal, aby ju tiež zhodnotili a vyjadrili svoje názory na ňu. Bolo to komisionálne hodnotenie a výsledok závisel na Forlinovi. Ale závisel aj na nej samotnej...
Preniesla svoju pozornosť znovu na svoje spomienky a znovu sa stala oceľovo tvrdou agentkou a dôstojníčkou. Bez zaujatosti hodnotila svoje rozhodnutia v minulosti a kriticky si uvedomovala, čo a ako mohla spraviť lepšie, čo mohlo priniesť pozitívnejší strategický výsledok za cenu vyšších taktických strát.
Spomienky sa presunuli do obdobia, keď pracovala vo Vnútornej bezpečnosti Hviezdneho programu. Maria vrhla rýchly pohľad na admirála a zbadala, že hľadí na obrazovku s veľkým záujmom. Pozoroval a hodnotil pomery v Hviezdnom programe. Netušila, že admirál vlastne po prvýkrát vidí skutočné pozadie svojích problematických spojencov a súčasne protivníkov zo Zeme...
Zrazu však obrazovka so spomienkami zmizla a svet okolo nich sa zmenil. Tmavá miestnosť sa zmenila na oslepujúce svetlo a doktorka Jacobsenová upadla do bezvedomia. Jej životné funkcie pracovali aj naďalej, no jej vedomie na okamih prestalo pracovať. Bol to stav podobný bezsennému odpočinku.
Forlin sa spolu s troma umelými inteligenciami preniesol do Konferenčnej miestnosti mesta a všetci štyria si posadali okolo stola. Chvíľu všetci mlčali a nakoniec admirál pozrel na ostatných. Tichým hlasom položil otázku: „Takže? Čo mi o nej poviete?“
Tri umelé inteligencie pozreli na seba a krátko prikývli. Prvý sa ozval Osgil a predniesol svoje komplexné hodnotenie. Admirál si to bez mihnutia oka vypočul a keď Osgil skončil, pokynul Mindolu. Ten tiež povedal svoj názor na doktorku Jacobsenovú a po ňom tak spravila aj Ascanis.
Admirál si ponoril hlavu do dlaní a dlhú chvíľu premýšľal. Nakoniec sa rozhodol a požiadal Ascanis: „Sprav mi kópiu všetkých vaších hodnotení a ulož to na jeden dátový kryštál. Jej spomienky zmaž zo svojej pamäte a nechaj ich len v jej mozgu. Avšak...“ spomenul si na jeden detail a pokračoval: „...sprav kópiu spomienky na jej rodičov a tiež ju ulož na ten kryštál. Bola sirota a teraz ich videla po prvýkrát. Na Atlantis to vytlačím a dám jej to ako darček.“
Chvíľu ešte vydával potrebné príkazy, ktoré sa týkali tak jeho, ako aj doktorky Jacobsenovej, ale tiež aj ďalšieho fungovania Ascanis. Keď s tým bol hotový, pozrel na časomerače na stene. Ukazovali reálny čas a on si uvedomil, že už tu strávil priveľa času.
Celé tri dni trvalo hodnotenie spomienok doktorky Jacobsenovej a podľa neho bolo potrebné sa vrátiť na Atlantis. Pozrel na Ascanis: „Myslím, že je načase sa rozlúčiť...“ umelá inteligencia sa krátko zamračila a namietla: „Sľúbil ste jej rozhovor s troma umelými inteligenciami a zatiaľ sme s ňou neprehovorili ani slova! Ani ona s nami...“
Vzdychol si a prikývol. Oprel sa v pohodlnom kresle a pokynul jej rukou: „Tak dobre. Pripoj ju sem.“ Ascanis sa krátko zamyslela a s úsmevom luskla prstami. V jednom z voľných kresiel sa objavila doktorka Jacobsenová v rovnakej uniforme, akú mala predtým. Na tvári mala udivený výraz, no keď zbadala ostatných, upokojila sa.
Chvíľu všetci mlčali a nakoniec admirál formálne povedal: „Doktorka Maria Jacobsenová, na základe komplexného posúdenia vašej osobnosti, vaších spomienok a podvedomia uskutočneného komisiou zloženou z umelých inteligencií mestských lodí Osgil, Mindol a Ascanis a na základe ich odporúčaní som dospel k rozhodnutiu, že...“
Maria ani nedýchala. Odmerané výrazy všetkých prítomných svedčili o tom, že to s ňou mohlo byť všelijaké. Prešla alebo prepadla? Táto otázka zaplnila celé jej vedomie.
S napätím počúvala, ako Forlin hovorí: „... že ste prijatá za členku môjho štábu v pozícii analytičky a takticko-strategickej poradkyne. Pracovno-právne detaily vášho kontraktu s Vami preberiem neskôr, po konzultácii s ríšskou admirálkou Annou Kornilovovou. Vaša skutočná identita bude odhalená vedúcim jednotlivých sekcií Expedície Atlantis a tiež aj generálovi O´Neillovi a generálke Carterovej, ktorí zariadia vaše preradenie z Hviezdneho programu OSN pod moje osobné velenie ako aj ďalšie potrebné náležitosti.“
To ju prekvapilo. Nebola si istá, či je naozaj vhodné odhaliť jej doterajšie pôsobenie. Forlin si očividne uvedomoval jej otázku a jemne sa usmial: „Je to potrebné. Nikdy by ináč nepochopili, prečo ste prešli od generála Gerasimova ku mne a považovali by vás za zradkyňu. Takto budú vedieť pravdu a ja verím, že to neprezradia. O´Neill, Carterová, Gerasimov, Sheppard a ostatní sú čestní ľudia a pochopia vašu situáciu. Nebudú vám robiť napriek vo vašej práci pre mňa. Aspoň nie vždy...“
Usmial sa znovu, no tentokrát suchšie: „Očakávam však od vás úplnú loajalitu a podriadenie sa mojím príkazom alebo príkazom iných Antikov. Očakávam od vás poslušnosť, avšak budete mať právo na svoj názor. Práve na tom bude založený váš kontakt. Budete predstavovať kontrastný pohľad voči môjmu videniu situácie. Takto sa budem môcť ľahšie vyhnúť omylom, pretože budem mať viac názorov na tú istú vec.“
Maria sa zdvorilo usmiala: „Vynasnažím sa vás nesklamať, pane! Dúfam, že sa nebudete hnevať, keď vás naštvem alebo keď budem pôsobiť ako zahnisaná trieska pod nechtom.“ Forlin zdvihol zvedavo obočie a ona to vysvetlila: „Mám tendenciu liezť ľuďom na nervy, teda aspoň niektorým...“ Admirál prikývol: „To ešte len uvidíme...“
Vstal a ostatní chceli vstať tiež, ale pokynul im, aby sedeli. Vybral sa k dverám miestnosti, ale uprostred pohybu sa zastavil. Otočil sa k svojej asistentke a povedal: „A ešte jedna vec, Maria. Neoslovujte ma „pane“! V Antickej spoločnosti a najmä vo Flote Antickej ríše sa oslovovalo zásadne menom prípadne prezývkou alebo hodnosťou. Žiadne „pane“ alebo „madam“! Takže som pre vás Forlin alebo ma oslovujte admirál. Rozumiete?“ Automaticky prikývla: „Áno, pa...“ zasekla sa a okamžite opravila: „Áno, admirál!“
Usmial sa znovu sa vybral k dverám miestnosti. Popritom povedal: „Nechám vás tu v spoločnosti týchto našich kolegov. Môžete si s nimi podebatovať a oni vám istotne radi vysvetlia pomery, ktoré vládli v našej flotile a celkovo spoločnosti. Tiež vám vysvetlia základné postupy pre prácu s Antickým vybavením a naučia vás potrebné postupy. Máte na to čas do zajtrajška. Ráno odlietame na Atlantis. Ja zatiaľ dám do poriadku niekoľko Jumperov v hornom hangári. Takže si to tu užite!“
Vyšiel von z miestnosti a začal sa sústrediť, aby sa odpojil. Zrazu sa však zvnútra miestnosti ozvali rýchle kroky a na balkón vyšla Ascanis. Obzrela sa za seba a pristúpila tesne k Forlinovi. Nahla k nemu hlavu a ticho zašepkala: „Máme ju zaučiť úplne do všetkého?“ Nechápavo na ňu pozrel a rovnako ticho sa opýtal: „Ako to myslíš?“ Odpovedala: „No, všetky postupy alebo len niektoré? Lebo keby to malo byť všetko, tak by to trvalo podstatne dlhšie ako do zajtra rána...“ Krátko sa zamyslel a potom ticho povedal: „Len tie postupy, ktoré sa jej môžu hodiť na lodiach flotily, na základniach alebo na Atlantis. Zvyšok netreba.“
Prikývla ale neodťahovala sa od neho. Zvedavo sa na ňu pozrel: „Čo ešte?“ Ascanis sa lascívne usmiala: „A čo sex? Hodila by sa nám do štvorice. Alebo by ste sa chcel pridať aj vy, admirál?“ Prísne na ňu pozrel: „Nie, na to nemáme čas.“ Potom mu však tvár zmäkla: „Videla si, aká je v tejto oblasti skúsená. Do sexu ju netreba zaúčať. Okrem toho...“ Lišiacky žmurkol: „...mám v úmysle sa s ňou o tom dôkladne porozprávať na Atlantis!“ Urazene zafučala: „Lakomec. Nechce sa podeliť...“
Vybrala sa naspäť do konferenčnej miestnosti, avšak Forlin ešte varovným hlasom povedal: „Ascanis! Keď poviem NIE, tak to tak aj myslím! Nie a ešte raz nie! Máš svoje rozkazy, tak sa nimi riaď!“ Zvesila plecia a vošla dovnútra pričom za sebou zavrela žalúziové dvere.
Admirál sa ešte raz naposledy zadíval na miestnosť s ovládacím kreslom pod sebou a nostalgicky si vzdychol. Tu, vo virtuálnej realite, vyzerala tak, ako bola naprojektovaná a ako vyzerala pôvodne. V skutočnosti bola plná rôznych ozdôb a dekorácií, ktoré tam umiestnili lordi protektori tejto planéty a ich dvorania. Strohá a elegantná čistota miestnosti mu bola viac sympatická, hoci zvyčajne mal rád pohodlie a ozdoby. Museli však byť antického dizajnu a nie tak „barbarské“. Okamžite sa však pokarhal za aroganciu a pohŕdanie menej vyvinutými civilizáciami. Zavrel oči a sústredil sa na odpojenie z virtuálnej reality. Svet okolo neho zazrnil a rozostril sa. Keď otvoril oči, zbadal, že veko stázovej komory, v ktorej ležal, sa práve otvára...

Aiwendill: Moc pěkný díl. Trochu jsme se pohroužili do minulosti Marie a vypadá na velmi komplikovanou osobu. To je super, protože aspoň bude sranda. Vsadím se, že až bude Forlin "dôkladne porozprávať na Atlantis" bude to také ve virtuální realitě, že?

Už se těším na Cursa, ale ještě týden.

Jakop no to si pis ze nebude.
dobra lingvisticka cas.

Díl se mě hodně líbil, ale jsem zvědav jak to celé dopadne co se týká Ascanis tak popis její postavy se mi moc líbí, bude s ní něco podobného někdy jako na Telii, a vypraví se Forlin někdy na Telii? Prostě krása